Advertistment

Rozhovor s Ing. Eugenom Jurzycom, ministrom školstva v rokoch 2010 – 2012

Eugen Jurzyca

Minister, ktorý nikdy ministrom byť nechcel


Je štrnástym ponovembrovým ministrom školstva u nás. Keď ho premiérka vlády SR Iveta Radičová uvádzala do funkcie a on preberal štafetu od svojho predchodcu Jána Mikolaja, bolo cítiť, že k novej pozícii pristupuje s veľkou pokorou a zodpovednosťou. Po krátkej oficiálnej časti, keď odzneli uvádzacie reči sa spolu so svojím predchodcom zatvorili do kancelárie ministra a medzi štyrmi očami spolu takmer tri hodiny preberali situáciu v akej je výchova a vzdelávanie, ale aj šport, veda, mládež na Slovensku. Dnes je na jeho pleciach riešenie mnohých vecí a tém ktoré majú posunúť náš školský systém bližšie k európskej špičke.

 

Kam siahajú Vaše korene, v akom rodinnom prostredí ste vyrastali ?

     Celý život som prežil fakticky na bratislavských sídliskách. V skoršej mladosti to boli   Krasňany neďaleko či vedľa Rače. Potom som sa sťahoval po ďalších   bratislavských sídliskách. Môj otec bol učiteľ a v závere svojej profesionálnej kariéry robil dokonca ústredného školského inšpektora. Bol učiteľom matematiky, hudobnej výchovy a dielenskej výchovy. Mama robila na ústredí pošty na bývalom Gottwaldovom námestí. Mám dve mladšie sestry.  Jedna hrá na harfu a žije v Nemecku, druhá má rovnako hudobné nadanie a žije v Čechách.   Tá , ktorá žije v Nemecku  emigrovali spolu s manželom,       

 

Aký bol život v učiteľskej rodine ?

      Nemôžem asi povedať, že celkom rovnaký ako v každej inej, lebo otec sa ako učiteľ samozrejme nezaprel a snažil sa vždy veci vysvetľovať do hĺbky a keď sme mali napríklad nejaké príklady v škole a nešlo mi to vyriešiť, tak zistil koľko to má byť, ale to mi niky nepovedal a vždy chcel, aby som pochopil tú podstatu. Vtedy som býval trochu nervózny, lebo som si myslel, že ostatným kamarátom to rodičia  jednoducho povedia. Otec ma viedol k tomu, aby som sa snažil každý problém riešiť sám, čo sa mi neskôr v živote určite zúročilo. Pamätám si ako hovorieval, že keď nemali ešte deti tvrdieval, že mal až tri metódy ako vychovávať deti, ale keď už mal tri deti, nemal ani jednu metódu. Keď sa prax začne konfrontovať s realitou neraz nastávajú takéto situácie.


Vzdelanie bolo zrejme vo Vašej rodine významnou prioritou. Kto mal u vás v rodine vo výchove dominantnú rolu – otec ako pedagóg, alebo mamička ?

     Otec mal u nás v tomto smere dominantnejšie postavenie. Hovorieval s nami , čo robiť v živote, snažil sa nám vysvetľovať rôzne problémy sveta i života. Jeho štýlom bola dobe primeraná demokratická výchova. Myslím, že dnešné deti majú voľnejší život. Pamätám si, že sme mali aj niektoré obmedzenia a hranice, ale vždy sa to dalo vydržať a všetko malo svoj zmysel.


Akým ste boli žiakom, ktorý predmet vám bol najbližší?

     Myslím, že som bol vcelku dobrým žiakom, aj keď aj mňa zastihlo v čase, keď som mal pätnásť „obdobie neposlušnosti“ a vtedy ma učenie príliš nebavilo. Z predmetov som mal najradšej dejepis a filozofiu.


Ste silne hodnotový človek – korene sú v rodinnej výchove alebo Vám to priniesla neskôr Vaša životná skúsenosť ?

     Na začiatku deväťdesiatych rokov mi bolo dosť jasné,  že sa budú liberalizovať ceny, otvárať hranice a že je to nezvratný proces. Väčšina mojich známych tvrdo kritizovala liberalizáciu cien a tak som rozmýšľal, či som svoje postoje a názory mohol pochytiť „niekde“ doma. Prišiel som k tomu, že nie.   Nikto z rodiny nemal skúsenosti s takýmito vecami. Musela to byť nejaká zmes toho, čo som vedel z rodiny, čo som pochytil od kamarátov  a spolužiakov. A potom chodil som na školy do stredu mesta  na základnej škole i na gymnáziu, kde na mňa vplýval rad spolužiakov.

     S hodnotami je to tak, že každý človek sa drží nejakých hodnôt. Tie, ktorých sa držím ja sa na mňa „nalepili“ na základe rodinnej výchovy, ale taktiež sa formovali v životnom víre. Rodina a školy boli určite veľmi dôležité. Na gymnáziu boli spolužiaci, ktorí čítali knihy, ktoré sa bežne v obchodoch nepredávali, sám som veľa čítal, veľa som chodil do Univerzitnej knižnice a myslím, že toto všetko malo na mňa silný vplyv.

 

Akým ste rodičom Vy ?

     Ja by som povedal, že dosť liberálny a snažím sa viac vysvetľovať – aké riziká môžu nastať keď sa budú správať tak alebo onak. Dúfam, že veci chápu a snažia sa správať zodpovedne.

     Keď sa mi mal narodiť prvý syn, tak som si dokonca kúpil aj nejakú literatúru o tom,  ako treba vychovávať deti. Páčil sa mi tam taký príklad, že pokiaľ dieťa chce a väčšina detí sa chce dostať do rizikových situácií – napríklad, keď rodič fajčí tak dieťa chytá cigaretu, lebo je atraktívna, svieti, má nejakú vôňu – otázka je, či má byť rodič liberálny a má nechať dieťa, aby sa popálilo alebo má riešiť situáciu skôr zákazom, či príkazom. Ako optimálne bolo odporúčané riešenie, ktoré sa nazýva „kontrolovaná škoda“, znamená to asi toľko, že dieťa príde napríklad k radiátoru a nechám ho dotknúť sa ho tak, aby nemalo popáleniny , ale tak sa súčasne dozvedelo, že niektoré predmety pália.

      To sa mi zdá, že je dobré aj v spoločnosti. Mne je takýto prístup blízky . Keď robím zmeny v systéme nemali by byť také, aby ľudia zhoreli, ale nemôžu byť ani také, aby sme ľudí nepodnietili k tomu, aby boli iniciatívni a sami sa neposúvali dopredu.

 

Čo robia Vaše deti ?

     Máme dvoch synov a obaja študujú. To je oficiálny status a ja dúfam, že to aj robia.

 

Ste spokojný s výberom ich študijnej cesty ?

     Je to ich výber. Pred tým, sme mali viac rozhovorov. Diskutovali sme o ich možnostiach, ale výber zostal na nich.

 

Akých ste mali učiteľov ? Spomínate si na niektorých dodnes ?

     Sem-tam si naozaj spomeniem. Je to zaujímavé, že bolo také obdobie po škole, keď som si roky na nich vôbec nespomenul, ale teraz sa mi občas stane, že najmä  v niektorej ťažkej situácii rozmýšľam nad riešením a spomeniem si napríklad na slová učiteľa ešte zo základnej školy a tam si uvedomujem, že tabuľkovými platmi je  veľmi ťažké učiteľov ohodnotiť. Sú naozaj takí, ktorí majú vplyv na celý život človeka a naozaj dajú svojim žiakom veľa múdreho, dajú im kus srdca. Niekedy sa to, čo povedia, či dajú učitelia svojim žiakom prejaví až po desiatkach rokov. Áno spomeniem si na svojich učiteľov.

 

Aká je dnešná mládež, akí sú dnešní rodičia ?

     Hovorí sa už stovky rokov, čo z tej mládeže bude ? A stále  sa to opakuje. Hovorilo sa to v starom Ríme a hovorí sa to aj dnes. Ono vždy sa tak trochu obávame o mládež, či budú mladí ľudia schopní prevziať zodpovednosť za vývoj spoločnosti a svet. Jeden z kamarátov môjho syna hovoril, že po anglicky platí „No paine, no game“, čo by sa dalo do slovenčine preložiť ako – bez práce nie sú koláče. Doslova – bez bolesti  nie je úžitku. Ale on povedal, že pre ich generáciu platí „no pai, no paint“, teda, že bez práce sa človek nenarobí. Ja neverím, že im to dlho vydrží, neverím tomu, lebo ten život po dvadsiatke vždy pritlačí a budú robiť ako treba. Nemám obavy o mladú generáciu, sú iní, je ich demograficky menej ale je jasné, že ich bavia nové veci najmä na internete. Veľa ľudí im vyčíta, že sú celé hodiny za počítačom, ale ja si pamätám, že nám vyčítali, že celé hodiny hrám futbal a tiež mi otec hovoril – futbalom sa živiť nebudeš. Ja si myslím, že synovi nepoviem – počítačom sa živiť nebudeš a myslím si, že ono sa to istým spôsobom samo vyčistí.

 

Okrem toho, že ste ministrom školstva, vedy, výskumu, ste aj ministrom športu. Aký máte vzťah k športu?

     Šport ma veľmi zaujíma i baví. Do volebnej kampane som hrával futbal, potom však prišli nejaké zdravotné problémy a po nástupe do funkcie je času na šport tiež menej. Šport ma však baví, zaujíma. V súčasnosti má však regionálne školstvo oveľa viac vážnych problémov a pozornosť sa musí sústreďovať predovšetkým naň. Ide o osudy detí a budúcich generácií a to isté platí o vysokom školstve a vede. Preto sa trochu menšia pozornosť sústreďuje na šport, ale tento určite nie je na vedľajšej koľaji. Aj tu sa pripravujú zmeny. Chceli by sme dosiahnuť stav, aby sa deti a mládež viac pohybovali, aby viac Športovali, aby sa robil nielen vrcholový šport, ale na všetkých úrovniach. chceme dosiahnuť, aby bol šport vo väčšej miere súčasťou kultúry a spôsobu života.

 

Ako sa môže stať, že človek, ktorý donedávna často kritizoval mnohé veci v školstve sa zrazu ocitne  v politike?

     Bolo to aj pre mňa prekvapenie. V minulosti sme kritizovali rôzne systémy, ale dostal som ponuku zúčastniť sa volieb, ktoré som vnímal, že sú to voľby o budúcnosti Slovenska, že sa budú riešiť problémy, takže pre mňa to boli dôležité voľby. To , čo sa dialo potom to už bolo niečo nado mnou. Jednoducho som sa dostal do víru udalostí a skončil som na mieste ministra.

 

Predtým, ste však veľmi úspešne odmietali všetky stranícke legitimácie, ktoré Vám ponúkli ...

     Od dávna ma priťahovali debaty o tom, ako má vyzerať spoločnosť. Toto je to čo ma baví a nikdy som nerozmýšľal nad tým, že by som išiel do politiky, ani ma to nepriťahovalo. Stalo sa to. Dnes robím súčasne na tom, ako majú vyzerať systémové opatrenia a súčasne sa venujem politike.


Ak by sme hľadali paralely dalo by sa povedať, že je to trochu zákonité.

     Váš otec bol učiteľ a Vám kedysi dávno povedal, ty sa už nebudeš musieť všetko učiť naspamäť. To ste mali asi osem rokov. No a dnes máte vlastne šancu túto víziu Vášho otca v školstve naplniť...

     Ten príbeh s otcom je pravdivý, ba i ja som to dokonca opakoval voľakedy mojím deťom. A teraz som spoluzodpovedný za to, že aspoň tá ďalšia generácia bude mať hádam obsah učiva trochu iný a že to už nebude o bifľovaní toho, čo si každý môže nájsť v encyklopédii, alebo na internete. Ale že to bude skôr o tom, aby sa deti naučili rozmýšľať, aby rozumeli tomu čo prečítajú, aby v škole získali aj hodnoty, postoje atď.

 

Ako spomínate na svoje štúdium, svoje maturity?

     Asi podobne ako iní študenti. To gymnázium bola celkom veselá spomienka. Maturita bola samozrejme aj trochu záťaž na nervovú sústavu, bolo veľké napätie. Známky si už nepamätám, ale myslím že to boli v priemere dvojky.

 

Myslím že to povedal voľakedy Regan, že výhoda jeho funkcie je v tom, že môže ako prezident svoje vysvedčenie vyhlásiť za štátne tajomstvo. Neviem, či to môžete urobiť aj vy ako minister?

     Ja som z tretieho sektora skôr zvyknutý na to, že svet je čoraz transparentnejší a myslím si, zatajovať veci má čoraz menší význam. Vidím to, že zatajovanie je zbytočné. Ľudia sa napokon dozvedia všetko. Treba sa skôr naučiť žiť tak,  aby všetko čo robíme sme mohli pokojne zverejni ť.

 

Vy ste chceli byť ekonómom , alebo to bolo východisko z núdze?

     Pamätám si, že keď sme s kamarátmi hrávali futbal, mňa bavilo viac ako pivo to, ako vzniká napríklad kurz koruny. Vždy som sa chcel rozprávať skôr o takýchto témach. Chvíľu ma aj vydržali počúvať, ale zvyčajne sme vždy prešli na tie štandardné témy o ktorých sa tínedžeri rozprávajú. Ekonomické témy ma vždy zaujímali.

 

Študovali ste sa socializmu a iste ste museli študovať aj to, čo sa spájalo s vtedajšou ideológiou. Objavovali ste tam aj niečo, o čom by sa to dalo povedať, že Vás obohatilo?

     Ale samozrejme. Jedna vec bola, že ja som sa sám pokúšal premýšľať o tom, ako by mala fungovať ekonomika a potom na škole takmer v každých skriptách bola ja kritika buržoáznych ekonomických teórií. Neviem, či to tam bolo náhodou, skôr by som povedal, že takéto kapitoly tam niekto uverejňoval dosť zámerne. Kto chcel mohol sa aj z toho mála naučiť veľa o fungovaní sveta a ekonomiky.

 

V tom čase jestvovali skupiny ekonómov, ktorí mali na veci vlastný názor a tieto názory dostávali aj do verejnosti . mnohé z nich zostali tajné. Dostávali sa aj k Vám?  Sledovali ste tieto záležitosti?

     Nie, ja som bol chlapec z okraja mesta, my sme skôr športovali, hrali futbal. Sám som si však zháňal nejaké informácie z novín. Nemal som kontakt na žiadnu takúto skupinu. Niečo mi dala škola a niečo prvé zamestnanie. Po vysokej škole som nastúpil pracovať na útvar tvorby cien v oblasti prefabrikácií. Tvorili sme ceny v tejto oblasti pre celé Československo. Tam bolo pekne vidno, že niektoré tovary ako panely a podobne zostávali dlhý čas na sklade a niekedy bol sklad okamžite prázdny a bol po nich veľký dopyt.

     My sme tušili, že by sme mali niečo urobiť najmä s cenami, aby k takýmto veľkým výkyvom nedochádzalo. Videli sme však, že nemôžeme prejsť na voľnú tvorbu cien a aj takáto skúsenosť ma pritiahla k tomu, že bez voľnej tvorby cien ekonomika nebude fungovať.

 

Predsa len v roku 1987 ste publikovali stať o liberalizácii?

     Áno bolo to v čase, keď sa už prejavovala Gorbačovova glasnosť a už sa dali niektoré veci písať.

 

V roku 1989 sa mnoho ekonómov dalo na podnikanie. Prečo ste to neurobili tiež?

     Neťahala ma politika ani biznis. Najviac ma priťahovali pravidlá fungovania spoločnosti. Odišiel som na protimonopolný úrad, čo znamenalo prácu na nových pravidlách toho, aby u nás bola súťaž, lebo dovtedy  sme tu mali fakticky iba monopoly. Táto tvorba nového ma lákala. Práca na protimonopolnom úrade ma skutočne bavila. Strávil som tam 5 rokov.

 

Predtým ste však boli svoje odborné vedomosti dopĺňať v USA na George town  Univerzite na Open Univezity v Bratislave.

     Georgetown mi dal veľmi veľa z oblasti mikroekonómie ale aj taktík na vyjednávaní s investormi z makroekonómie. Bol to polročný kurz s celkom dobrými profesormi. Nadobudnuté poznatky využívam vo svojej práci doteraz. Okrem toho som v Japonsku mesiac študoval manažment a tiež mi to veľmi pomohlo.

 

Je o Vás známe, že ste veľký optimista, že sa dokážete pozerať na problémy v celku pozitívne. Vraj ste sa usmievali aj na popáleninovom oddelení v nemocnici kde sa ocitli ...

     Väčšinu života beriem veci okolo seba optimisticky. Priznám sa, že prvú silnú ranu v pozícii ministra  som dostal hneď na začiatku. To som zažil na ministerstve niekoľko týždňov, či možno i mesiacov, čo som sa nevedel vymotať z množstva vecí. Bolo to veľmi veľa zodpovednosti a bolo to veľké trápenie. Inak naozaj beriem veci i dianie okolo seba pozitívne. Ešte aj v spomenutej nemocnici som cítil v pobyte istú atraktívnosť, počúvanie príbehov iných pacientov, čo človeku pripadalo pomaly ako zážitky na dovolenke.

 

K Vašim charakteristickým črtám vraj patrí opatrnosť. Je to pravda?

     Áno, myslím si, že som dnes opatrnejší. Nielenže pomalšie jazdím autom, ale aj v práci, keď ma kolegovia tlačia do toho, aby sme rýchlejšie urobili niektoré opatrenia sa snažím presvedčiť, že najskôr si treba urobiť analýzy, prerátať veci, lebo v školstve je to tak, že keď sa pomýlite, tie následky môžu byť veľmi zlé. Niekedy aj preto robíme niektoré kroky pomalšie, ako by niekedy chcelo okolie.

 

Aká je vaša kapacita, kapacita ministerstva najmä v oblasti regionálneho školstva robiť zmeny. Sú ešte ďalšie zmeny potrebné?

     Ja som za to, aby sa nerobili zmeny pre zmeny, aby sme nerobili reformy, keď ich robiť netreba. Niektoré zmeny treba urobiť, aj sa ich snažíme robiť, ale nie samoúčelne. Nie preto, aby sme sa mohli chváliť, že nejaké zmeny robíme. Ďalší faktor, ktorý hrá dôležitú rolu je, že v minulosti sa v tom regionálnom školstve urobilo množstvo zmien a tie následky nie sú vždy dobré. V dôsledku rýchlej reformy sú napríklad problémy s učebnicami a učitelia sa dostali do dosť veľkého stresu. Takže v niektorých veciach aj strategicky spomaľujeme, aby učitelia neboli každoročne vystavovaní novým stresom, čo sa následne prenáša na žiakov.

 

Reformátori to nikdy nemali ľahké, niektorých aj upálili ...

     To je pravda, ale reformátori sú takým druhom ľudí, ktorým to nedá, ak vidia, že niečo nefunguje, že niečo treba meniť. Potom to menia aj za cenu, že sa dostanú do nepríjemných situácií.

 

Ako by ste chceli skvalitniť vysoké školstvo? Máme 34 vysokých škôl. Nedávno pribudla vysoká škola umení v Banskej Štiavnici. Nie je to veľa vysokých škôl na tak malé Slovensko?

     Ja si myslím, že počet vysokých škôl nie je rozhodujúci. Rozhodujúce je,   aká kvalita je na nich, akých študentov produkujú. My máme určité počet kvalitných pedagógov a pri týchto možnostiach ak by sme aj znížili počet vysokých škôl, tak by podľa môjho názoru nedošlo k rastu kvality, pretože sa snažíme udržať určitý počet študentov ktorých „vyprodukuje“ školstvo, aby sme nezaostávali za svetom, aby sme mali vzdelaných ľudí a aj keby všetkých týchto študentov vychovávala jedna škola alebo dve, či tri školy, tak by to neznamenalo, že automaticky by sme zvýšili kvalitu nášho školstva. Tie školy, o ktorých vieme, že sú kvalitnejšie, ak by aj  expandovali na celé Slovensko, museli by robiť svoje pobočky. Museli by sme zrušiť väčšinu súčasných škôl tak, aby ich celkový počet bol nižší, vôbec nie je zaručené, že by takáto expanzia dopadla dobre. Znova  by museli zamestnať tých učiteľov, ktorých dnes zamestnávajú existujúce školy, čiže ja myslím, že to nie je v tom, aký počet škôl máme, ale je to v tom, ako sa darí zabezpečovať kvalitu a to dvoma smermi – jednak cez štát, cez to, čo robí ministerstvo a akreditačná komisia a potom nápravami trhových zlyhaní. Hovoríme o tom, že najmä v školstve trh zlyháva preto, lebo je nedostatok informácií na strane študentov i rodičov, ale aj na strane zamestnávateľov. Zamestnávateľ dnes nevie, ktorá škola je lepšia a ktorá slabšia a tak prijíma ich absolventov dosť „naslepo“. A  študent  keď si vyberá školu tiež nevie, ktorá je lepšia a ktorá slabšia. Má nedostatok informácií. Potom sa môže stať, že ide na slabšiu školu a my sa snažíme o to, aby sme ako štát zabezpečili viac informácií aj pre študentov, aj pre trh práce.

 

Zrejme sa medzi prvých 500 svetových  univerzít tak skoro niektorá slovenská nedostane ...?

     Asi nie. Je to dlhodobý proces. Ja osobne si tiež takýto cieľ nedávam. Možno, ak by sme si takýto cieľ dali, možno by sa nám to nejakými trikmi mohlo podariť, ale tu ide skôr o to, aby naše školy začali súťažiť so svetom. Aby tie najväčšie a najlepšie mali ambíciu, uspieť na slovenskom trhu, ale aby aj súťažili so svetom. O tom, či sa niektorá dostane do prvej 500-stovky, alebo tisícky krátkodobo, nie je až také dôležité. Mimochodom, keď hovoríme o vedeckej produkcii, naše školy sú pomerne vysoko, tesne za prvou päťstovkou a na úrovni bývalého Československa sú hneď za Karlovou univerzitou. Z tohto vedeckého hľadiska, to nie je až také zlé.

 

Chodievate ešte učiť?

     Ja som si povedal, že keďže je tá problematika ministerstva nová, musím sústrediť svoje sily hlavne  na jej zvládnutie. Tomu sa venujem na 100 %. Ďalšie veci si nechávam až na neskôr.

 

Znamená to, že keď nemáte čas na študentov, nemáte čas ani na ten svoj obľúbený futbal?

     Nemám, ale nejaký relax treba mať, takže momentálne chodím s manželkou na prechádzky. Keď manželka vidí, že je to so mnou zlé, že som stále v práci, tak vymyslí nejaký tanečný kurz, ktorý spolu absolvujeme. Nie, že by som bol veľký tanečník, ale je to tiež výborný relax. A keďže nie som dobrý tanečník, musím si dávať pozor na nohy, aby som nezakopol, aby som nešliapal partnerke na nohu. To mi pomáha „vyhnať z hlavy“ všetky starosti.

Aké je vaše životné motto, akým krédom sa riadite?

     Myslím, že  myšlienky a princípy sa prispôsobujú trochu času v ktorom žijeme. Dnes v pozícii ministra sa neraz vraciam k tomu, že si mnohokrát hovorím, že neviem, čo je najlepšie  čo treba urobiť, ale treba postupovať v práci s dobrým úmyslom, s   dobrým úmyslom, s dobrým úmyslom. Tohto sa držím v každej situácii, keď sa mi treba rozhodnúť v najdôležitejších otázkach.

 

Vie  sa o Vás, že máte dobrý vzťah k športu. Športovali ste v mladosti ?

     Tak  ako iní chlapci a dievčatá. Nebola to vrcholová úroveň športu, ale voľakedy mladí športovali oveľa viac, ako to vidíme dnes. Neskôr som hrával až do svojej päťdesiatky sálový futbal. Potom prišli zdravotné problémy  a hrať sa už nedalo. Dostal som pruh a stále nemám čas na jeho operáciu, takže nehrávam.

 

Ak má minister náhodou voľný čas, čo robí vtedy ?

     Vzhľadom na zdravotné a časové obmedzenia sa snažíme s manželkou chodiť na prechádzky. Keď manželka videla, ako sa každý týždeň predlžuje môj pracovný čas, tak nás prihlásila do tanečnej, takže chodíme tancovať. Tanec nebol nikdy mojou silnou stránkou, ani ma to nejako nebavilo, ale teraz som v tejto aktivite našiel rad pozitív a vnímam ho ako dobrý relax.  Rozmýšľal som nad tým, ako môže byť tanec relax a myslím, že je to práve preto, že týmto tanečným smerom som si ešte nezaťažil žiadnu časť organizmu. Keď hrám futbal už ma začína bolieť všetko, čo ma bolievalo a pri tanci necítim žiadne bolesti, ale občerstvenie, lebo je to niečo nové, preto som celkom rád, že to mám zavedené v mojom relaxačnom programe.

 

Za akých okolností došlo k tomu, že ste boli oslovený prijať pozíciu ministra školstva ?

     Do kampane ma oslovil predseda SDKÚ-DS. Vtedy sme vôbec nehovorili o takomto poste. Bol som dokonca presvedčený, že nebudem žiadnym ministrom, chystal som sa na kariéru poslanca. Tá nenapísaná dohoda bola, že sa vrátim robiť do INEKA, alebo budem robiť niečo podobné. Mňa formálna moc nepriťahovala a nepriťahuje. Čo ma priťahuje sú diskusie o spoločnosti, jej vývoji a problémoch. Mám rád diskusie, kde treba argumentovať a hľadať čo najviac pravdy. Potom sa stalo to,  že vyhrali strany, ktoré mali šancu zostaviť koaličnú vládu a vtedy som dostal ponuku na tento post. Na rozhodnutie bolo pomerne málo času a ja som si stihol premyslieť len to, že keď som chodil vystupovať po tribúnach, hovoril som, že opozícia by to vedela robiť lepšie, tak som už fakticky dal nejaký sľub ľudom , ťažko potom možno povedať „nie“. Toto som si premyslel, spýtal som sa manželky, či s tým súhlasí, povedala, že áno a to bolo celé. Dôležité bolo, že mi manželka sľúbila podporu v tejto činnosti a pôsobení.

 

Prečo padla voľba na vás?

     Vymyslené to bolo zrejme tak, že ministrom školstva bude Ivan Mikloš a ministrom financií Ivan Sulík. Keď Sulík zrazu povedal, že chce ísť do parlamentu, presunuli Mikloša na financie a voľba na ministra školstva asi padla na mňa.


Ako vnímate súčasný stav slovenského školstva ? Aké miesto má v našej spoločnosti múdrosť, vzdelanie, tvorivosť, základné hodnoty, ktoré patria k vzdelaniu a dobrému školskému systému ?

Nemyslím si, že sme v tomto smere na špici Európy, sú spoločnosti, ktoré si vzdelanie vážia viac, ako my. Ale súčasne si ani nemyslím, že sme na chvoste. Tento fakt sa dá vyčítať z rôznych prieskumov, ktoré sa robia vo svete a dá sa to vyčítať aj z niektorých štatistických údajov.

         Vzhľadom na to, koľko dávame u nás finančných prostriedkov na školstvo sme skôr v tej spodnej štvrtine, sme skôr nízko, ale výsledky, ktoré dosahujeme najmä v základnom školstve sú celkom dobré. Vychádza mi z toho, že vzdelania si až tak nevážime, ako je to bežné, ale napriek tomu ten systém a tí ľudia, ktorí robia v školstve dosahujú celkom slušné výsledky. Tým, ale nechcem povedať, že nemáme rezervy a to školstvo najmä základné, nechceme zlepšovať. Najmä ak hovoríme o základnom školstve.

 

Školstvo ste prebrali v istom stave. Po Vašej analýze máte svoju  víziu toho, ako by malo fungovať a pracovať. Akým smerom bude treba zamerať pozornosť ?

     Začnem vysokými školami. Vysoké školy fungujú na trhu, fungujú v súťaži. Súťaž je vždy dobrá a prospešná, keď majú všetci zúčastnení dobré informácie. V našom vysokom školstve dobré informácie chýbajú. Rodičia, študenti nemajú informácie o tom, ktoré školy sú kvalitné, ktoré menej kvalitné. O tom je celá teória v roku 2001 dostali dokonca traja ekonómovia Nobelovu cenu za rozpracovanie princípov informačnej asymetrie a príklad, ktorý sa v tejto súvislosti vynára je o ojazdených autách.

     Na  trhu s ojazdenými autami je to tak, že autá, ktoré sú ojazdené môžu byť ešte dobré. Keďže však chýbajú informácie o ich stave, ich cena je oveľa nižšia. Aj mesačné auto už je ojazdené , už mu ľudia nedôverujú a už má nižšiu cenu. Ľudia nemajú informácie. Ono to vyzerá potom tak, že autá od toho najkvalitnejšieho až po nejaký vrak majú nižšie ceny a človek, ktorý si ide vyberať a kupovať ojazdené auto je ochotný zaplatiť priemernú cenu. Nezohľadní to, že sú tam lepšie a horšie autá. Zákazník kupuje prevažne za priemernú cenu, čo vedie k tomu, že ponuka kvalitných áut z trhu odíde. Oni vedia o svojich autách , že sú dobré, tak sa ho snaží predať nejakému známemu a nepredáva ho na trhu ojazdených áut. To znamená, že na trhu zostane len tá spodná polovička a tá sa tiež rozdelí na polovicu. Lebo bude opäť platiť, že sa budú autá predávať za polovičnú cenu, pričom aj medzi nimi budú opäť lepšie a horšie autá. Ten trh sa môže následne rozpadnúť, čo znamená, že sa neoplatí byť na trhu s kvalitným tovarom.

     Podobné veci sa dejú aj v našom vysokom školstve, kde sa finančne neopláca byť kvalitnejším. Sú školy a fakulty, ktoré si držia svoju veľmi vysokú kvalitu porovnateľnú so zahraničím, ale finančne sa im to nie veľmi rentuje. Tam je treba zasiahnuť a treba zabezpečiť viac informácií, aby aj študenti vedeli, ktoré školy, ktoré odbory  sú lepšie, aby tam išli študovať, čo prinesie týmto školám peniaze. Dôležité je, aby aj trh práce vedel, ktorá škola je lepšia a kvalitnejšia, aby si zamestnávatelia vyberali absolventov najmä z lepších škôl. Tým pádom by mali lepšie školy expandovať a prosperovať.

     Druhá taká zaujímavá črta vo vysokom školstve je, že majú pomerne nízku autonómiu a teda aj zodpovednosť. Tak sa stalo, že školy si napríklad za profesorov navrhli  ľudí, ktorí nesplnili všetky predpoklady a to viedlo až k rozhovoru medzi ministrom a prezidentom rektorskej konferencie s tým, že s tou situáciou by bolo treba niečo robiť. Bude treba jednoznačne preniesť väčšiu zodpovednosť na školy, aby cítili, že ony musia byť zodpovedné za to, akých profesorov a docentov vymenujú, ako je to krajinách, kde je škola zodpovedná za tieto otázky. Veľký rozdiel je v koncepčných otázkach medzi vysokými a základnými školami. Povedal by som, že vysoké školy sú najmä o pravidlách a peniazoch. Dôležitý je systém. Čím viac chodím po základných školách, tým viac zisťujem, že je to o láske medzi deťmi a učiteľmi. Samozrejme, aj tam musí byť dobrý systém, ale kým na vysokej škole môže dobrú pedagogickú robotu urobiť aj človek, ktorý nemá extra rád študentov, tak na tej základnej škole je to predovšetkým o tom vzťahu. A to je na tom dôležité. Aj v tejto oblasti zisťujeme rezervy. Hovoria o tom rôzne analýzy, ale aj zistenia PISA hovoria o tom, že málotriedne školy dosahujú slabšie výsledky ako väčšie školy. Pri tých väčších školách sú vzdelávacie možnosti jednoducho väčšie, takže aj tam treba uvažovať o tom, ako školy pospájať, integrovať, aby všetky deti  mali približne rovnakú možnosť dostať dobré základné vzdelanie.

     Ukazuje sa, že tam kde je na základných školách vyššia sloboda, tam sa dosahujú lepšie výsledky. Na základných školách sa väčšia sloboda presadzuje o čosi ťažšie, lebo ak aj minister príde s takouto koncepciou narazí na stereotypy zaužívané desiatky rokov. Ak aj príde s tým, že treba prepísať vzdelávacie programy, prídu učitelia jednotlivých predmetov a presviedčajú, akú časovú dotáciu má mať práve ich predmet a potom,  keď sa spočítajú všetky požiadavky zistíte,  že sa tam už nič nové nezmestí. Teraz by sme to chceli spojiť viac s ekonomickým myslením. Na začiatku 90-tych rokov sme videli, že niektorí ministri hospodárstva sa pýtali riaditeľov štátnych podnikov, koľko peňazí by potrebovali, títo povedali svoje požiadavky a keď sa to všetko spočítalo, sa zistilo, že potrebujú také množstvo peňazí, aké sa u nás ani nevyprodukovalo.

     Až vtedy politici a kritická masa ľudí prišli na to, že zhora sa musí určiť limit, koľko peňazí možno minúť a to sa môže potom rozpísať dole. Teraz by sme v jednotlivých uzloch základnej školy – teda po piatom a deviatom ročníku  mali stanoviť limit hodín a tí predmetári si budú musieť vedieť tento limit medzi sebou rozpísať tak, aby bola na školách aj nejaká sloboda. Toto tiež treba urobiť. Samozrejme, jestvuje aj množstvo ďalších problémov, ktoré treba riešiť.

 

Počty hodín sú pri reformách problémom nielen u nás. Zdá sa však, že ešte dôležitejšia je aktualizácia obsahu vzdelávania tak, aby dieťa dostalo čo najpodstatnejšie i najužitočnejšie kompetencie pre svoj rozvoj i kariéru. Ako vidíte túto tému u nás ?

     Niečo som už naznačil. Učitelia musia myslieť najmä na žiakov, je to teda aj o morálke. Učitelia musia byť schopní sa aj niečoho vzdať v prospech detí. Je to aj o tom, že sa stanoví limit zhora ako môže byť dieťa zaťažené a nad ten limit sa jednoducho nepôjde a do toho limitu sa budú musieť všetci učitelia zmestiť tak, aby malo aj dieťa istú voľnosť a aby aj škola mala možnosť manévrovať a mohla tam dať také predmety, ktoré deti bavia.

     Pokiaľ o prírodné vedy, ako je fyzika, chémia vidíme tam istý ústup v motivácii žiakov učiť sa tieto predmety. Ale podobne dnes vidíme aj ústup  v telocviku, deťom sa nechce cvičiť. Čiastočne nás asi čaká to, čo sa volá škola hrou. Dnes deti majú toľko možností, že pritiahnuť ich pozornosť je oveľa ťažie než trebárs pred tridsiatimi rokmi.

     Treba dosiahnuť, aby boli predmety a ich výučba atraktívnejšie .

     Firmy a manažéri hlásia, že majú málo IT  odborníkov, málo matematikov , ale analýzy trhových údajov to potvrdzujú len veľmi obmedzene. Je fakt, že  absolventi takýchto odborov nie sú nezamestnaní, ale ich nástupné platy nie sú vyššie.

     Mimochodom pozorujeme, že umelci majú nulovú nezamestnanosť. Každý by možno povedal, že toto bude platiť najmä pre fyzikov, či chemikov.

     Povedal by som, že necháme školy, aby reagovali na tieto trendy a možno vzniknú aj nové odbory štúdia. Ak bol voľakedy  v meste najlepšie plateným právnik, to ešte neznamená, že to tak bude navždy. Možno to bude časom umelec, alebo niekto iný. Treba sa naučiť pružne reagovať na nové trendy.

 

Kľúčovou osobou v škole je učiteľ. Ako vnímate súčasný stav učiteľstva? Máme dobrých učiteľov ?

     Pred časom som bol na vyhlásení výsledkov súťaže Zlatý Amos a tu som bol nadšený, lebo bolo vidieť, že tí najobľúbenejší učitelia dokážu neuveriteľné veci so svojimi deťmi, ak ich tieto majú rady. Veľmi sa mi páčilo, že v rozhovoroch s deťmi, kde sa ich pýtali, prečo majú rady svojich učiteľov tieto odpovedali, že im kvôli tomu, že im dávajú dobré známky, ale kvôli tomu, že vie vysvetľovať tak, že to vždy pochopíme. Ten vzťah sa mi zdá veľmi dobrý a myslím, že určite máme aj vynikajúcich učiteľov. Výsledky hovoria, že sme celkovo niekde v priemere Európy ale s prostriedkami, ktoré mám na školstvo to nie je zlý výsledok. Samozrejme nehovorím, že ho netreba zlepšovať. Naši učitelia robia v priemere slušnú robotu. V niektorých oblastiach máme väčšie, inde menšie problémy. Značné  ťažkosti sú v oblasti čitateľskej gramotnosti, kde sa snažíme postupovať aj tak, že zo strany Metodicko-pedagogického centra sa zintenzívnili vzdelávacie aktivity smerom k učiteľom ako čítať s porozumením. Máme vytipovaných učiteľov, ktorí to vedia robiť a týchto by sme chceli dostať viac do médií, aby sme ich techniku a metodiku rozšírili aj k ostatným.

 

Ukazuje sa, že by mohla byť priaznivo prijatá myšlienka otvoriť brány škôl záujemcom o vzdelávanie, výchovu a pohyb aj v čase mimo vyučovania a počas voľných dní. Stretne sa podľa Vás táto iniciatíva s priaznivou odozvou spoločnosti ?

     Dúfam, že spoločnosť prijme túto iniciatíva a že sa nám podarí využiť tieto nevyužité kapacity škôl a školských zariadení. Myslím si, že sa to podarí. V roku 2011máme pokles rozpočtu, nebude to jednoduché, ale máme premyslené nejaké cesty aj pri týchto obmedzených zdrojoch. Pokúšame sa zreorganizovať napríklad športové súčaže, aby sa v masovom meradle hrali najmä miestne kolá. Pri súčasnom modeli sa v miestnom kole pomerne rýchlo vyberie víťaz, ten ide na krajské a slovenské kolo, prípadne ešte ide do zahraničia. Pri takejto štruktúre súťaží ide najviac peňazí na finále, kde je tých detí  fakticky málo. Títo musia cestovať, musí sa im zabezpečovať ubytovanie, stravovanie. Preto súťaže meníme tak, aby napríklad na miesto jedného základného kola bolo desať základných kôl. Takéto opatrenia sa dajú robiť aj bez peňazí, ale potom tie ďalšie riešenia musia byť do istej miery založené aj na peniazoch tak, aby sme vedeli motivovať učiteľov, aby pracovali so žiakmi aj po vyučovaní. Bude to musieť byť  teda kombináciou toho prvého druhu opatrení a peňazí.

 

Ukazuje sa, že máme v spoločnosti problém s vnímaním našich škôl a zmyslom ich fungovania v systéme celoživotného učenia. Škola sa stále vníma nielen bežnými ľuďmi ale aj mnohými volenými zástupcami, samo správnymi orgánmi len ako inštitúcia pre žiakov v povinnom vzdelávaní. Vo vyspelých krajinách sú však školy často centrami celoživotného vzdelávania, ktoré využíva na svoj odborný rast a zvyšovanie kvalifikácie každý, kto to potrebuje. Čo treba robiť preto, aby sa zmenil pohľad na význam a zmysel školy v modernej a úspešnej spoločnosti ?

     Ja si myslím, že problém s celoživotným vzdelávaním nie je ani v tom, že by sme nemali naň kapacity, ale skôr v tom, že ľudia ešte stále nie sú dosť motivovaní. Čiastočne sa chystáme tento problém riešiť. Bude to chvíľu trvať, ale projekt už máme pripravený. Čiastočne sa tento problém snažíme riešiť tým, že zabezpečíme ľuďom viac informácií. Technicky by to malo vyzerať tak, že napríklad štyridsiatnik, či štyridsiatnička v Stropkove si na internete nájde, aká kvalifikácia by jej pomohla zvýšiť si plat o nejaké percento. To sa dá z trhových dát pekne zanalyzovať. Z údajov sa dá zistiť, ako sa zmení jej status na trhu práce vtedy, ak sa naučí po anglicky, keď si získa nejaký výučný list, maturitu. Dokonca sa dajú zistiť aj údaje, do akej vzdialenosti by som mal byť ochotný za prácou a lepšou odmenou maximálne cestovať, ak by si chcel napríklad zvýšiť o tretinu, dá sa dozvedieť, v čom by som si mal zvýšiť kvalifikáciu prípadne sa presťahovať. Takýmto informáciami by sme mali ľudí motivovať, aby sa ďalej vzdelávali. Dnes máme voľné kapacity, aj keď nie toľko, koľko jc máme na základných školách Ľudia zatiaľ veľký záujem o celoživotné vzdelávanie nemajú, ale týmto spôsobom, by sme chceli veci zmeniť.

     Existuje zaujímavý postreh, že nie je to vždy tak, že čím menej žiakov v triede, tým sa dosahujú lepšie výsledky. Keď zoberieme triedu, ktorá  má 40 žiakov a kvalitného učiteľa a rozdelíme je na dve triedy, pričom máme stále rovnaký objem peňazí, musíme zaplatiť dvoch učiteľov a to má zvyčajne negatívny dopad na kvalitu vzdelávania. Spájanie škôl je z tohto pohľadu preto niekedy otázne. Ak napríklad spojíme málotriedku s plne organizovanou školou, je veľký predpoklad, že kvalita by mala ísť hore. Je to samozrejme, zložitejší problém z tohto pohľadu treba riešiť situáciu od prípadu k prípadu.

 

Aj medzinárodné výskumy potvrdzujú, že kvalita vzdelávania nemá priamo úmernú súvislosť s počtom žiakov v triede. Sú krajiny, kde majú vysoké počty žiakov v triedach a napriek tomu majú vynikajúce výsledky (napríklad Kórea, Hong-Kong). Precestovali ste veľa krajín, v mnohých ste aj prednášali – ktorý školský systém sa Vám javí ako taký, z ktorého by sme mohli niektoré prvky preniesť k nám, z ktorého by sme mali niečo prevziať ?

     V oblasti základného školstva sa mi páčia severské krajiny, najmä Fínsko.  Majú na školách väčšiu voľnosť, ale zaujímavé je aj to, že až tak veľa peňazí do školstva nedávajú, dokonca ani do platov učiteľov (i keď je to viac ako u nás), ale iné je to nejaký dvoj alebo trojnásobok. Ľudia si tam veľmi vážia učiteľov a myslím, že to by sme si mohli od nich zobrať aj my aj v čase krízy, či v post krízových časoch. Zdá sa, že sa v tomto smere začína u nás meniť situácia, spoločnosť začína byť citlivejšia a rozumie tomu.

     Kórea, Singapur a ich vzťah k vzdelaniu je úžasný, ale neviem, či je to prenositeľné k nám, do našej kultúry. Majú úplne inú disciplínu a to neviem, či by sme dokázali preniesť k nám.

Pokiaľ ide o vysoké školy, najlepšie výsledky dosahujú americké a britské univerzity. Sú iné aj v tom, že majú spoplatnené štúdium, čo je u nás v krátkodobom horizonte neprijateľné. Napriek tomu sa dajú v našom vysokom školstve robiť zmeny. My sme si urobili analýzu z ktorej vyplynulo, že pre krajiny s úspešným vysokým školstvom je charakteristické, že vysoké školy poskytujú oveľa viac informácií študentom, ako u nás. Sú to informácie o tom, či ich učitelia učia aj na iných vysokých školách, o tom, koľko zarába absolvent fakulty, či príslušného odboru ma trhu, informácie o tom, aká je pravdepodobnosť, že bude absolvent nezamestnaný, teda, aký je dopyt po absolventoch na trhu. Takéto a podobné informácie je to, čo môžeme presadiť aj u nás bez toho, aby bolo  na to treba veľa peňazí.

     Treba ešte povedať, že Američania majú veľa špičkových univerzít, aj veľa univerzít, ktoré nie sú špičkové. Ale v ich základnom školstve sa im napriek tomu, že majú dosť peňazí, nedarí tak, ako by si to želali.

 

Kde sa dnes nachádza vzdelanie v hodnotovom svete dnešného človeka ? aké miesto má a aké by mohlo mať v dobrej spoločnosti?

     V diskusiách o vzdelaní sa niekedy akosi vraciame do minulosti, kedy sme hovorili, ako veľa máme gymnázií, kto už všetko môže študovať na vysokej škole, že je to prehnané, že by sme mali robiť tvrdé skúšky a nemal by sa každý , kto sa chce dostať na gymnázium na vysokoškolské štúdium.

     Ja si myslím, že naša spoločnosť sa veľmi posunula a že spoločnosť smeruje k tomu, že takmer každý bude musieť byť solídne vzdelaný. V dnešnom svete už asi nie je možné aby bol človek úspešný, ale ani šťastný napríklad bez schopnosti čítať s porozumením. Je to niečo, čo je s malými výnimkami nevyhnutnou kompetenciou ľudí. Vzdelanie je pre človeka nevyhnutné, aby mohol žiť šťastný život.  Nie je to elitárska záležitosť, ale úplne bežná vec. Často v diskusiách narážame na to, že to vysokoškolské vzdelanie by malo byť niečo výnimočné. Vieme, že počet vysokoškolákov u nás stále prudko rastie, ale ten trend nie je typický len pre situáciu u nás, ale i o celosvetový trend. Je to dôležité pre celú spoločnosť. Svet bude podľa mňa čoraz viac o sociálnych kompetenciách, že toto je veľmi dôležitá. Mnohí hovoria, že dôležitá je najmä technika. Treba povedať, že toto je síce pravda, ale napríklad štatistiky trhových údajov Spojených štátov dlhodobo zaznamenávajú nárast platov ľudí, ktorí pracujú s emóciami. Títo sú schopní byť v spoločnosti úspešní a majú rozvinuté najmä sociálne kompetencie. To je dôležité na rozdiel od minulého storočia, kde ak niekto dokázal vyrobiť auto mal na dlhé roky zabezpečený odbyt svojho produktu a zabezpečený príjem. Dnes sa už dajú priemyselné výrobky vyrábať pomerne lacno, ale čo sa nedá, je napríklad starostlivosť sestričky a pacienta. To sa nedá preniesť ani do Číny ani do Indie ako výroba áut. To je jedinečná, unikátna záležitosť. Myslím si, že práve takéto kompetencie budú rásť  a aj školstvo sa im bude viac venovať.

 

Sme Slováci, ako národ podľa Vás múdrym národom ?

     Myslím , že vždy sa treba s niečím porovnávať. Povedal by som, že keď sa pozriem na svet, vychádzame z toho celkom dobre. Žiadne bláznivé vojny, celkom kľudne sme vyriešili vstup do Únie, do Eurozóny. Ja by som povedal, že sú síce časté rôzne menšie turbulencie, ale keď príde na lámanie chleba sme schopní nájsť dobré riešenia. Povedal by som, že sme určite nad priemerom.

 

Kedy bude mať Slovensko nového nositeľa Nobelovej ceny ?

     Všeličo sa môže stať, ale tu by som povedal, že keď som chválil múdrosť, tak máme jeden hendikep, ktorý nemáva každý. Súvisí s tým čítaním s porozumením. Ja si myslím, že jeden z problémov, okrem tých technických je, prečo naše nedokážu povedať svoj názor na to, čo prečítali, nedokážu to zopakovať. U nás sa až tak za iný názor nezvykne chváliť. Iný, či originálny názor sa akosi nenosí. Máme kdesi v sebe akúsi tendenciu, aby si každý približne myslel to isté. V takej spoločnosti, kde je skôr uniformita názorov dosť ťažko vyrastajú noví nositelia Nobelovej ceny, lebo tam je treba, aby si takíto ľudia tvrdo povedali svoj názor, lebo inak nie je šanca, aby bol človek originálny. Toto je možno jeden náš hendikep.

     V tejto súvislosti možno mnohí povedia, že máme málo peňazí na vedu a podobne. Pravdou však je, že sú aj mnohé medzinárodné projekty do ktorých sa možno prihlásiť a dostať aj dosť peňazí. Myslím si, že by sme museli mať aj šťastie, ak by sme mali v najbližšom období nositeľa Nobelovej ceny.

 

Za rozhovor ďakuje Ľubomír Pajtinka



Advertistment