Advertistment

Rozhovor so spisovateľom, historikom umenia a primátorom Mgr. Oliverom Solgom

Oliver Solga


Človek je súčasťou priestoru v ktorom žije 

Najlepším mestom pre podnikanie  na Slovensku je Pezinok. Opakovane sa potvrdzuje, že nielen pre podnikanie, ale aj pre normálny, každodenný život. V oblasti podnikania sa práve Pezinok stal víťazom unikátneho projektu Najlepšie mesto pre biznis na Slovensku a porazil tak 137 konkurentov zo všetkých ostatných hodnotených slovenských miest. O tom, že biznisu sa darí, svedčí aj momentálna miera nezamestnanosti. Napriek kríze je bez práce iba 5,5 percenta obyvateľov Pezinka. Primátorom tohto úspešného mesta je od roku 2002 Mgr. Oliver Solga. Pôvodným povolaním je historikom umenia. Začínal ako stredoškolský pedagóg na keramickej učňovke, neskôr pracoval ako šéfredaktor časopisu Pezinčan. Viac ako dve desaťročia sa venoval výtvarnému umeniu, orientoval sa hlavne na tvorbu kresleného humoru, ilustrácií a poštových známok.

Dnes sme sa s nim pozhovárali o výchove, vzdelávaní a ich význame v rodine i spoločnosti, a samozrejme s prihliadnutím na úroveň mesta, na čele ktorého stojí.

 

 

 

  • Pán primátor, odborníci hovoria, že úspech krajiny a teda aj jednotlivých miest a obcí je vo veľkej miere závislý od ľudí, najmä od ich vzdelania. Dá sa s tým súhlasiť?

 

Iste, od vzdelania, ale aj od pracovitosti, invenčnosti, podnikavosti, a na druhej strane aj od slušnosti, serióznosti a ľudskosti. Úspech Pezinka, ale aj celého Malokarpatského regiónu je historicky determinovaný vysokým stupňom odbornosti, profesionálnej zručnosti a pracovitosti. V tomto kraji bolo vždy normálne, že ľudia popri svojom povolaní alebo remesle mali ešte ďalšiu obživu a to vinohrad. Vo vzťahu k vzdelanosti však nesmieme zabúdať ani na fakt, že sme blízko Bratislavy, v ktorej práve tie dôležité vzdelávacie inštitúcie sídlia.

 

 

  • Čo pre vás znamená škola?

 

Pre mňa má škola viacero významov, škola je nielen budova, inštitúcia, miesto vzdelania a výchovy, ale aj niečo čo spája absolventov, študentov a učiteľov. V umenovede, ktorú som vyštudoval, sa používa  termín škola aj na okruh umelcov, ktorých tvorba nesie spoločné znaky. Ja si však pod týmto pojmom predstavím tie svoje tri – základnú v Pezinku na Holubyho ulici,Pedagogickú školu v Modre a Filozofickú fakultu UK v Bratislave.

 

 

  • Ako sa darí školám vo vašom meste? Pezinok je pomerne bohatý na sieť nielen základných, ale aj stredných škôl, ktoré síce riadi samosprávny kraj, ale pre rozvoj mesta sú veľmi dôležité...

 

Napriek problémom, ktoré majú všetky slovenské školy sa im darí dobre. Snažím sa aby im mesto bolo maximálne nápomocné, aj keď si uvedomujem, že v mojej pozícii som skôr správca budov, do ktorých mesto vkladá značné prostriedky, pretože štát ich v roku 2002 odovzdal zdevastované. O to viac ma teší entuziazmus učiteľov a úspechy, ktoré so žiakmi dosahujú. A čo sa týka stredných škôl v pôsobnosti BSK tie tiež považujem za naše – veď vzdelávajú a vychovávajú najmä  pezinskú mládež.

.

 

 

 

  • Na rozdiel od mnohých iných primátorov dávate na Deň učiteľov, ale aj pri iných príležitostiach najavo všetkým učiteľom v meste, že si ich vážite a oceňujete ich prácu pre mesto. Je to dôležité?

 

Považujem to za svoju povinnosť, už i preto, že som sám učil, takže viem oceniť tých, ktorí to robia celý život. Obetavo, nezištne a žiaľ i bez náležitého morálneho a finančného ocenenia. Je preto dobré, že sa mestá snažia suplovať štát aj v tejto oblasti

 

 

  • Je o vás známe, že ste vyštudovaný historik umenia, ale ešte pred tým ste koketovali so štúdiom slovenčiny a dejepisu Ako ste sa teda dostali ku školstvu ?

 

 

Možno náhodou, ale verím, že nič nie je náhoda... U mňa to vždy  začínalo práve tým výtvarným umením. Najprv v Modre, potom dva roky na Pedagogickej fakulte v Trnave, kde som študoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu. Tam som pochopil, že nechcem byť učiteľ, ale výtvarník a tak som vyštudoval dejiny umenia. Potom, po škole sa náhodou uvoľnilo miesto učiteľa dejín umenia na SOU v Pezinku, kde študovali keramikári z celého Slovenska. Povedal som si, že rok to potiahnem,... a zostal som desať. Učil som  veľmi šikovných a talentovaných mladých ľudí a   pri nich som získal aj svoj vzťah ku keramike. Dodnes sa stretávame na pezinských Keramických trhoch, ktoré mesto spoluorganizuje.  Na mnohých z nich som patrične hrdý, hlavne preto, že keramike zostali verní i napriek ťažkým časom, ktoré umelecké remeslá a umenie dnes  prežívajú.

 

 

  • Desať rokov ste učili na strednej škole, akým ste boli učiteľom, ako si spomínate s odstupom času na prácu so žiakmi?

 

Verím, že som bol dobrým učiteľom, aspoň tak mi to hovoria moji, dnes už dospelí, študenti pri rôznych stretnutiach. Lenže faktom je, že som to mal ľahké, pretože učiť dejiny umenia je oveľa jednoduchšie, ako napr. jazyky alebo matematiku. Ako učiteľ som uprednostňoval tvorivosť pred drilom, ale v umení to ani inak nejde.

 

 

  • Aké je súčasné slovenské školstvo?

 

Podvyživené. Nedocenené. Napriek tomu fungujúce a v porovnaní s mnohými inými ešte stále kvalitné. V rámci zahraničných partnerských miest funguje aj spolupráca škôl a tak mám možnosť konfrontovať spôsob práce a výsledky s tými našim. Často s potešením konštatujem, že nie sme na tom najhoršie. Otázne však je za akú cenu.

 

 

 

  • Vaša manželka Janka pôsobí ako pedagóg na pezinskom gymnáziu. Ako sa žije v rodine pedagogičky a primátora, najmä, ako sa v takejto situácii staráte o výchovu syna?

 

Manželka tiež nie je pôvodným povolaním učiteľka. Vyštudovala prekladateľstvo – tlmočníctvo, anglický a ruský jazyk. Od absolvovania FiF UK však učí na pezinskom Gymnáziu. Podľa mňa ale aj jej študentov je veľmi dobrá učiteľka. V jej prípade určite platí konštatovanie, že schopnosť učiť iných je dar. Študenti oceňujú, že okrem angličtiny sa s ňou môžu pokojne baviť aj o športe či rockovej hudbe.

 

 

 

  • Kto má u vás vo výchove hlavné slovo?

 

Vo výchova mala hlavné slovo  manželka, aj keď aj ja som sa snažil...

 

 

 

  •  Aký štýl výchovy preferujete vo výchove Adama – ste liberál, demokrat, či diktátor?

 

Vždy som bol demokrat, aj keď aj tu platí, že všetkého moc škodí. A to nielen vo výchove dieťaťa.

 

 

 

  • Užije si váš syn aj veľa humoru, keďže máte k nemu veľmi blízko?

 

Syn si odmalička užil veľa humoru, pretože sám má skvelý zmysel pre humor vo všetkých jeho podobách. Často bol organizátorom alebo aktérom humorných situácii v rodine práve on. Máme k sebe tak blízko, že nám niekedy už stačí len slovo alebo náznak a sme na rovnakej vlne. Rovnako máme rád napr. humor slovný, ktorý nám umožňuje bohatý slovenský jazyk, ale aj pezinské nárečie.

 

 

  • Aké miesto sa vo vašej rodine pripisuje vzdelaniu?

 

 

Veľké. Máme bohatú knižnicu a synovi sme už od detstva namiesto rozprávok museli čítať encyklopédie. Možno i preto vyštudoval novinárčinu a teraz pokračuje štúdiom práva. Vždy na poteší, keď pri našich cestách do zahraničia skôr on mne robí sprievodcu, lebo má veľa naštudovaného a prečítaného. Ja som  orientovaný možno veľmi jednostranne len na to výtvarné umenie, ktoré je popri „primátorovaní“ mojim jediným koníčkom.

 

 

 

  • Ako ste boli vychovávaní vy? Používate niečo z výchovných metód svojich rodičov aj vy?

 

Moja výchova bola adekvátna dobe. Rodičia nemali na nás s bratom veľa času, pretože museli veľa pracovať. Vštepili nám však také zásady ako slušnosť, pracovitosť a povinnosť urobiť niečo aj pre druhých. Lásku ku knihám mám ale istotne po mame.

 

  • Máte svoje rodičovské krédo?

 

Nie, nemám žiadne rodičovské krédo. Tu je každá rada marná... (Smiech.)

 

 

  • Aká je podľa vás dnešná mládež ? V čom sú jej silné stránky, v čom slabé? Kde robíme ako spoločnosť chybu pri výchove a vzdelávaní?

 

Je rovnaká a predsa iná. Rovnaká v tom, že potrebuje lásku, túži po pozornosti, chce nám prezentovať svoje názory a uplatniť sa vo svete dospelých. Iná je v tom, že sú medzi nimi ešte väčšie rozdiely ako v časoch našej mladosti. Mnohí sú vzdelaní, cestujú, popritom tvrdo pracujú a mnohí len zabíjajú čas. Sú nešťastní, lebo sú denne konfrontovaní nielen s  úspešnejšími rovesníkmi, ale aj s medializovanou pseudorealitou televíznych celebrít, mocou peňazí a rýchlych áut.  Nároky rodičov sú často väčšie ako prirodzené schopnosti a daností ich detí a potom nekriticky do nich premietajú svoje nenaplnené ambície.

 

 

 

  • Precestovali ste kus sveta, spolupracujete s mnohými regiónmi a mestami . Jestvuje niečo čo by sme si mali osvojiť v práci s deťmi od iných vo svete?

 

V prvom rade by tu jednoznačne mala byť väčšia podpora zo strany štátu a majetných elít. A tiež viac dobrovoľníkov pre prácu s mládežou vo voľnom čase, v športe, kultúre či pri organizovaní obyčajných výletov do prírody. Ihriská a telocvične sú popoludní a večer pre mládež nedostupné na bezplatné používanie, pretože ani škola ani samospráva nedokážu zaplatiť ľudí a energie. To už nehovorím o technickom vybavení škôl, kde štát tiež suplujú  samosprávy a rodičia. 

 

 

  • Čo by ste odkázali dnešným rodičom a učiteľom?

 

Odkaz rodičom je veľmi jednoduchý, možno však, že pre niekoho sa bude zdať patetický alebo sentimentálny, ale inak sa nedá.... Veď aj západ slnka je patetický, ba až gýčový a  predsa je to krásna realita. Takže ten odkaz je: Milujte svoje deti. Namiesto drahých  značkových vecí im venujte svoj čas a pozornosť. Hrajte sa s nimi, učte sa s nimi, smejte sa s nimi. A načakajte , že sa vám to niekedy vrátia. Vrátia to raz svojim deťom... To vám musí zatiaľ stačiť.

Myslím si, že  učiteľom nemusím nič odkazovať. Skôr  im chcem vzdať poklonu a poďakovanie za to čo robia. Zaželať im, aby mali šikovných a talentovaných žiakov. Aby neboli rukojemníkmi rodičov, pretože niektorí z nich  škole niečo zasponzoroval.  Aby ich zo spánku nestrašili reformy, ktoré sú niekedy skôr „deformami“ a učitelia ich nezmyselnosť väčšinou odhalia  skôr ako ministerskí úradníci.

Už si nepamätám, ako sa v časoch mojej mladosti volali slávni futbalisti, alebo kto bol víťazom formule jedna. Mená a tváre svojich učiteliek si však pamätám presne. Keby som ich chcel všetky vymenovať, bol by to poriadne dlhý zoznam. Preto, keď každoročne ako primátor odovzdávam na Deň učiteľov pezinským učiteľom ocenenia, myslím s vďakou aj na nich. Škoda len, že v mnohých prípadoch si už nemôžu tieto riadky prečítať.

 

 

Za rozhovor ďakuje

Ľubomír Pajtinka



Advertistment