Advertistment

Rozhovor so spisovateľom Petrom Valom

Peter ValoAutor Zlejka hovorí o dobrej výchove a vzdelávaní

 

Peter Valo je slovenskej verejnosti známy ako spisovateľ, dramatik, novinár a publicista, ale aj ako „srandista“. V nitrianskom divadle mali premiéru historické  drámy Knieža a Bratia z obdobia Veľkej Moravy, ktoré napísal spolu s Ivanom Hudecom. Divákov si získal svojou satirickou burleskou Juj, keby tak Psiare mestom boli, ako aj divadelnou fraškou Ako hryzie kôň. Neskôr  napísal paródiu na sci-fi Orgie bez Tibéria, knižku o pilotoch v druhej svetovej vojne Slovenské eso a ruský kráľ, ktorej humorným protipólom je úsmevný román Zabíjal som štát. Publikum v Spišskom divadle šokoval divokou fraškou Mauzóleum z prostredia súčasnej armády. Spolu s profesorom Karolom Virsíkom napísal životopisný román Odchádzam s Hippokratom. Pôsobil v rôznych redakciách denníkov a týždenníkov, kde napísal stovky reportáží. Spolu s Miroslavom Horníčkom a Tomášom Janovicom vytvoril zábavný televízny cyklus Divadlo bez opony. Je autorom viacerých televíznych scenárov. Niektoré z nich uviedli v rámci chýrnych televíznych pondelkov. Žije v Bratislave, je ženatý a je otcom dvoch dospelých synov. To nám  dáva príležitosť, aby sme sa s ním pozhovárali aj o tom, ako sa pozerá na výchovu a vzdelávanie a aký im pripisuje význam v dnešnom svete. 

 

 

 

Kde má korene vaša rodina?

 

- Otec sa narodil v pohronskej dedine Psiare. Otec mu padol v prvej svetovej vojne. Matku s tromi deťmi vzal k sebe brat – katolícky farár – ako gazdinú. Dvaja bratia vyštudovali za učiteľov, na otca už však peniaze neboli a tak sa najprv učil na Psiaroch v zámočníckej dielni Michala Majera, v ktorej vyrobili prvé slovenské auto vlastnej konštrukcie. Gymnázium  v Kláštore pod Znievom absolvoval až v zrelšom veku. Mama sa narodila v Detve. Jej otec mal malý obchodík vo Zvolene, ktorý mu po februárovom prevrate v roku 1948  vzali. Starý otec mal priezvisko Kapitán, bol to vtipkár a recesista. Sklony ku srande som získal zrejme od neho. Stal sa vzorom pre postavu Júliusa Generála v mojej knižke Zabíjal som štát.

 

V akej komunite ste vyrastali, aká bola vaša rodina, kamaráti?

 

V časoch  vojny okupovalo juh Slovenska horthyovské Maďarsko. Slovenské obyvateľstvo z veľkej časti vyhnali. Po vojne sa územie vrátilo Československu.  Na Slovensko prichádzali repatrianti z dolných zemí. Bolo treba slovenských úradníkov. Medzi tými, čo tam dostali umiestenku, bol aj otec. Bývali sme v Komárne v činžiaku plnom  ľudí s podobným osudom. Kamaráti boli zväčša chalani z ulice. Spájal nás šport a vylomeniny. Národnostná nevraživosť bola v tom čase v úzadí.

 

Aký mravný kódex presadzovali vaši rodičia?

 

- Spočiatku v duchu rodinných tradícií, ktoré boli determinované otcovou výchovou na farskom dvore. Rodičia ma prihlásili na náboženstvo. Absolvoval som aj  prvé sväté prijímanie. Potom sa situácia pritvrdila. Viera bola označovaná za tmárstvo. Štátni zamestnanci si museli dať pozor: otec robil na okresnom národnom výbore, mama bola učiteľka. Na birmovku som mal ísť tajne v Hronskom Beňadiku. Samozrejme, že som to hrdo zverejnil v škole.  Učiteľka to síce neudala, ale povedala rodičom, aby si dali pozor. Z birmovky napokon nebolo nič.

 

-  Na čo si najradšej spomínate z čias mladosti?

 

- Najmä na nespočetné futbalové a hokejové „majstrovstvá sveta“ medzi uličnými družstvami. Člnkovanie na Váhu, návštevy vo Zvolene a v otcovom rodisku na Psiaroch.

 

-  Aké výchovné metódy používali vaši rodičia, čo vás v detstve najviac formovalo?

 

- Rodičia chceli, aby som to niekam „dotiahol“. Do učenia ma museli hnať. Potom to už šlo zotrvačnosťou. Zaujímal ma najmä dejepis a historické knižky, ktoré sme mali doma. Vďaka nim sa stávalo, že som na strednej škole o predmete svojho záujmu vedel viac ako učiteľ. Rodičia to so mnou nemali ľahké. Ak sa mi ušlo sem-tam „poza uši“, tak boli obyčajne v práve, lebo miestami som bol „ako z divých vajec“. Viac ako učenie ma zaujímal šport.

 

- Aký ste boli syn? Poslušný a vzorný, alebo si museli na vás dávať rodičia a učitelia pozor?

 

- Rád som sa smial, hlavu som mal vždy plnú nejakých bláznovstiev, a preto učitelia i rodičia zväčša museli byť v strehu. Od poslušnosti a vzornosti som mal vždy ďaleko. V škole v prírode v Starohorských kúpeľoch bola naša izba pri hodnotení  poriadku najhoršia. Mali sme samé nuly a boli sme hrdí, keď nám nastúpení  účastníci školy v prírode kričali „hanba“. Z celej sily sme robili všetko preto, aby sme toto prvenstvo obhájili. Pri takýchto pestvách som však mal z domova zakódovanú hranicu, ktorá sa končila tam, kde by to mohlo niekomu ublížiť.

 

- A nikdy ste ju neprekročili?

- Bolo to v deviatej triede základnej školy. Hrozila nám písomka z fyziky. S dvomi spolužiakmi sme vykopli rúru z kachlí.  Do triedy sa začal valiť dym. O chvíľu vbehol v bielej dederónke riaditeľ školy Edo Šebo a urobil to, čo ho v prvom momente napadlo. Vylial do pece vedro vody. Potom nastala sodoma-gomora. Kachle sa zmenili na vulkán a vychrlili mrak dymu a popola. Direktor vyletel z triedy ako popolvár s výkrikom „Zmiznite“. Samozrejme, že sme jeho slová naplnili do bodky. Písomka nebola, na druhý deň bolo veľké upratovanie. Trieda unisono tvrdila, že rúra vypadla sama. Až vtedy som si uvedomil, že sa to  mohlo skočiť oveľa horšie. Každý príbeh by mal mať svoju bodku. Riaditeľ Šebo pochádzal z modranských Šebovcov. Do južných krajov ho zavial podobný osud ako môjho otca. Bol to férový chlap a veľký nadšenec pre šport. Mali sme ho radi. Jeho kominársky výzor pri hasení možného požiaru ma dlho mrzel. K svojmu deliktu som sa priznal až pri oslavách päťdesiatich rokov gymnázia, keď ma posadili medzi prominentných absolventov školy vedľa direktora na pódiu. Vstal a podal mi ruku. Dostal za to veľký potlesk.

 

- Aké miesto malo vo vašej rodine vzdelanie, aký význam sa mu pripisoval?

 

- Rodičia chceli, aby som dosiahol viac ako oni. Po maturite som začal študovať na stavebnej fakulte. Popritom som sa venoval atletike. Pohadzovanie kladivom ma zjavne bavilo viac ako perspektíva budovateľa vodných stavieb. Doma boli veľmi sklamaní, keď som im v treťom ročníku oznámil, že som urobil prijímacie pohovory na Divadelnú fakultu VŠMU. Mali predstavu, že budú mať doma inžiniera a odrazu bol z toho nejaký komediant. Podaktorí zo širšej rodiny vrteli hlavami: „Čo je to za existencia?“ Rozčarovanie sa začalo vytrácať, keď začali vychádzať moje divadelné kritiky.  Keď prišli knižky, divadelné premiéry a televízne inscenácie, pominulo sa celkom. Toho sa však, bohužiaľ, otec nedožil. Môj príbeh je dôkazom toho, že dieťa svojou konečnou orientáciou nemusí naplniť sny rodičov. 

 

-   Používali ste niečo z výchovných metód vašich rodičov pri výchove svojich detí?

 

- Boli to rozprávky spojené s rodným krajom rodičov. Otec mi rozprával o psiarskom zbojníkovi Zlejkovi. Bola to skutočná postava z čias rákócziovských vojen. Keď boli chalani malí, ponúkol som im svoju vyfantazírovanú verziu príbehov o ňom. Synov zaujala a z rozprávaní sa napokon zrodila celkom úspešná knižka Zlejko sa vráti, ktorá sa dožila divadelnej i televíznej dramatizácie. Veľkou a sotva doceniteľnou pomocou pri výchove našich synov bola moja, dnes už, žiaľ, nebohá mama – bola to prísna no láskavá stará mama -učiteľka, ktorá z nich vycepovala poriadnych a slušných ľudí. Trávili u nej v detstve všetky prázdniny, veľkú časť roka bývala u nás a pomáhala nám.

 

- Akým ste otcom, aké hodnoty ste ako rodičia pri výchove preferovali?

 

- Keď som zistil, že synovia majú o niečo záujem, tak som sa im snažil pootvoriť dvere. V detstve sa stretol s básničkami Sama Chalupku. Starší syn vedel spamäti celého Valibuka, keď mal tri roky. Potom som sa synov snažil priviesť k športu. Starší vyskúšal takmer všetko. Vzťah ku kolektívnym športom mu ostal. Mladšiemu som chcel nanútiť hod kladivom. Keď som zistil, že je to pre neho utrpenie, tak som to radšej vzdal. Teraz lozí po skalách. Obaja chlapci zdedili po matke, ktorá je prekladateľkou, nadanie na cudzie jazyky. To je dnes devíza.

 

-  Aká je vaša filozofia dobrej výchovy detí v dnešnej dobe?

 

- Všetko vychádza zo vzťahov rodine. Dieťa treba podporiť vo chvíli, keď zistíte, že samo vycíti životnú šancu. Mladší syn šiel najprv na priemyslovku. Pred maturitou nás všetkých prekvapil svojím rozhodnutím, že chce ísť na vysokú. Prihlásil sa na dve školy: prírodovedeckú a elektrotechnickú fakultu - prijali ho na obe! Vybral si elektrotechniku a dnes je asistentom na STU.

 

-  Prekonali ste nejaký krízový moment pri výchove detí?

 

- Starší syn si v druhom ročníku základnej školy „nesadol“ s pani učiteľkou a začal mať vleklé problémy. Stratil sebadôveru a aj záujem o školu. Vďaka výsledkom sa nedostal na gymnázium. Mrzelo nás to, lebo to bol odmala šikovný a nadaný chlapec, ale napriek tomu sme sa nepokúsili riešiť situáciu nejakou „protekciou“. Dali sme ho teda do deviatky na ZŠ Dubová. Toto rozhodnutie sa ukázalo byť správne: Prekonanie tohto krízového momentu zmenilo celý jeho postoj k životu. Synov triedny učiteľ Ivan Sirko mi na prvom rodičovskom povedal: „Je to nadmieru inteligentný chalan, urobil som z neho predsedu triedy“. Syn skončil s jednotkami, „ľavou zadnou“ spravil prijímačky na gymnázium a zmaturoval s vyznamenaním. Vyštudoval právo a dnes popri zamestnaní učí na právnickej vysokej škole. Myslím si, že je živým dôkazom nenahraditeľného významu dobrého pedagóga pre ďalší vývoj dieťaťa, najmä v ranom školskom veku: Ak učiteľ nepodchytí žiaka, ale naopak, „potápa“ ho pri každej možnej i nemožnej príležitosti, môže tragicky poznačiť nielen profesionálny ale aj osobnostný rozvoj formujúceho sa človiečika.

 

-  Aká je dnešná mládež? Majú podľa vás súčasní rodičia jasno v tom, ako vychovávať svoje deti?

 

- Mládež nie je horšia, ako sme boli my. Žije však v celkom iných podmienkach. Jej svet je plný počítačov a informačnej revolúcie. Informačné smetisko, krvilačný bulvár, kult pochybných tzv. „celebrít“ a televízny smog vo svojich akčných a hrových krvákoch okypťujú vzťah k hodnotám života. Myslím si, že my sme boli chudobnejší ale žili sme zdravšie. Výchova detí v rukavičkách, podľa taliansko-amerického spôsobu v štýle „bambíno smie všetko“, neprináša bohvieaké výsledky. Ani vyhliadky do budúcnosti. Jej výsledkom je mobingový teror mladistvých grázlov, streľby v škole, zavraždení spolužiaci a učitelia.

 

-  Čo by malo byť na vrchole hodnotového rebríčka výchovy? Ako sa pozeráte na súčasný stav nášho bežného života? Čo robíme ako národ dobre, čo vás na našej realite hnevá?

 

- Najvyššie hodnoty: vzťah k rodine, blížnym a láska k vlasti.  Hnevá ma trestuhodne laxný prístup k vlastnej histórii a televízne barbarstvo, ktoré sa pácha na deťoch.  Dávno sú preč časy, keď bratislavská televízia vyrábala množstvo skvelých detských programov, inscenácií a filmov, kde bolo možné nenásilne prezentovať tradičné hodnoty. Dodnes nesieme dôsledky dlhoročnej deformácie dejín. Presadzoval sa socialistický internacionalizmus. Národné muselo byť zabudnuté, ale, zdôrazňujem, len a len na Slovensku, iné národy si napriek sovietskemu chomútu presadzovali svoje národné dejiny a ideály bez problémov, len zo Slovákov stále niekto robil fašistov a nanucoval im cudzie dejiny. To, bohužiaľ, platí dodnes.

 

-  Čo by ste zaželali slovenským rodičom?

- Aby si našli na svoje deti dosť času vtedy, keď ich najviac potrebujú. Nech sa nespoliehajú na výchovu z televízorov, počítačových hier a diskoték. Aby už konečne prestali nekonečné experimenty v školstve. Je zaujímavé, že keď sa učilo podľa starého systému, každý slovenský priemerný žiačik sa stal hviezdou, len čo prešiel na školu do USA a dnes sme vraj kdesi na chvoste.

 

Za rozhovor ďakuje Ľubomír Pajtinka



Advertistment