Advertistment

Rozhovor s Prof. PhDr. Matúšom Kučerom, DrSc. ministrom školstva v rokoch 1992 - 1993

kučera

Je poctou byť historikom svojho národa

 

    V rokoch 1956 až 1998 prednášal dejiny na  Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a aj na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Špičkový vedec, jedinečný odborník na slovenské dejiny. V roku 1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, ktorý odhlasoval zánik československej federácie a zakladal Slovenskú republiku. Jeho žiakmi boli tisíce dnešných učiteľov dejepisu na slovenských školách, ale aj stovky odborníkov, ktorí sú dnes oporou vedeckých  historických inštitúcií u nás. Okrem toho je skvelým popularizátorom slovenských dejín, jeho meno pozná snáď každá slovenská rodina. Napísal niekoľko desiatok vynikajúcich kníh pre verejnosť, ale aj odborných monografií, ktoré sú dnes piliermi našej historiografie a patria k základom našej národnej kultúry.

 

  • Pán profesor, čo sa muselo stať, aká to bola sila, aby človek, vedec, špičkový odborník ako vy, prešiel na politické polia?

 

Celý život som pôsobil na vedeckom a pedagogickom poli. Potom prišlo obdobie, kedy sa na Filozofickej fakulte UK diali aj veci s ktorými som nemohol celkom súhlasiť. V roku 1992 som sa po prehováraní dostal na kandidátku HZDS do Federálneho zhromaždenia. Tu si ma dokonca hneď na začiatku zvolila za podpredsedu klubu pre politické otázky. Keď som odchádzal z Fakulty napísali mi, že som požičaný na výkon verejnej služby. Dostal som sa do kolotoča spoločenských pohybov a tak sa stával  zo mňa – akože Bože - politik.

 

  • Do Federálneho parlamentu ste sa dostali v historických chvíľach. Ako ste to vnímali?

   Vo Federálnom zhromaždení sme vtedy boli proslovensky orientovaní poslanci jedno telo a jedna duša – najmä poslanci HZDS a SNS. K svetu boli aj štyria poslanci sociálnych demokratov, komunisti, vtedy SDĽ, váhali. V rozhodujúcej chvíli, keď sa rozhodovalo o tom, či budeme mať samostatnú Slovenskú republiku sa z nich k nám pridal neskorší riaditeľ Slovenskej televízie Štefan Nižňanský a generál Tvarožek. Tieto dva hlasy sme potrebovali, aby ukončila svoju existenciu federácia a my sme získali takto slovenskú samostatnosť. Samozrejme, že sme sa na situáciu pripravili.

   V parlamente to bol pre mňa veľmi zaujímavý život, to bola škola života. A človek bol pritom súčasťou významného diania, stal sa možno aj súčasťou dejín. My sme presne vedeli, čo chceme. Najskôr sme zvolali na 4. poschodí Federálneho zhromaždenia stretnutie všetkých Slovákov v parlamente. Tam sa vyfarbili všetci. Prišli aj komunisti, SDĽ-áci, ale zaujímavé bolo, že neprišlo 8 členov KDH. To bola najtvrdšia oponentúra proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Jeden z nich po úspešnom hlasovaní behal po parlamente a kričal: „To je Mníchov, to je zrada!“ Na Slovensku sa už v tom čase pomaly sformovala vláda. Niektorí z nich sa ešte aj v tejto situácii dokonca  pokúšali konštruovať so Zemanom úniu našich republík.

 

  • Aká bola ďalšia cesta k ministrovaniu?

Zdalo sa, že som sa vo Federálnom zhromaždení osvedčil a Mečiar si myslel, že ma rýchlo zlomia, lebo nemali ministra školstva. V tom čase si ma zavolali do starého parlamentu  vtedy ešte páni  Mečiar, Gašparovič a lámali ma ako žito, aby som súhlasil s tým, že ma vymenujú za ministra školstva. Trvalo to dosť dlho, sľubovali, že budem mať podporu a s vecami mi pomôžu. Hovorili mi – pán profesor, máte veľa žiakov, ktorí vám pomôžu, ktorí to ocenia. Hovorím – čerta, nakopú ma...Pán profesor, zas škaredo hovoríte...

   Manželke som sľúbil, že nič nevyvediem. Odišla so synmi na chatu a dokonca sa so susedami stavila, že ministrom nebudem, ale večer už rozhlas priniesol správu, že predsa len budem viesť slovenské školstvo. V tom čase, teda v septembri 1992 ešte dosluhovala Federálna vláda a parlament, ale už sa pripravovali veci pre novú republiku.

  • Kde ste mali v tom čase sídlo ministerstva?

Na bývalom  Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska na Hlbokej ulici v tzv. Bielom dome. Ja som mal dokonca kanceláriu v miestnosti, kde predtým sedel prvý tajomník Ľudovít Pezlár. Myslel som si, že budem chodiť do práce pešo, nebolo to ďaleko, ale napokon som musel využívať služobné auto.

      Prvé poschodie obsadilo Ministerstvo životného prostredia a pán minister - priateľ, Jozef Zlocha.

   S Pezlárom sme sa v minulosti príliš nemali radi, ale na strane druhej Pezlár bol ten, ktorý vybavil pre mňa ako nepartajného výnimku, aby som mohol písať do Nového slova, orgánu KSS o Karlovi IV., alebo keď sa mali podľa mojich kníh - predlôh natáčať filmy. Bolo zaujímavé, že ma zachraňoval nielen Pezlár, ale aj profesor Gosiorovský, Holotík a najlepší bol Vladimír Mináč, ktorý ma prijal do Zväzu spisovateľov.  Paradoxom starého režimu bolo, že zlí  komunisti ma obmedzovali a dobrí zachraňovali. Viac krát mi totiž hrozilo, že ma vyhodia z fakulty, ale vždy sa našiel, niekto, kto ma  zachránil.

  • K vášmu prvému príchodu na ministerstvo sa vraj viaže príhoda, že ste vlastne poriadne ani nevedeli, kde sú vaše priestory...

Na druhý deň po menovaní ma bol uviesť do úradu na Hlbokej  premiér Vladimír Mečiar. Na vrátnici sedel jeden môj kamarát z vojny, prírodovedec.

Tak som sa ho pýtal – tak, kde to sedím?

-       Na treťom, pán minister, na treťom...

 Na druhý deň noviny priniesli v titulkoch túto príhodu. Takže som mal kanceláriu na treťom poschodí bývalého ústredného výboru v kancelárii, ktorá mala svoje komunistické dejiny a kde sa robili asi významné rozhodnutia v minulých časoch.   Ja som na ministerstve nenašiel jediného človeka, ktorého by som poznal, nenašiel som tam žiadnu známu dušu...

 

  • Začiatok teda nebol závidenia hodný?

   Ako prvé prišlo uznesenie vlády – znížiť počet zamestnancov ministerstva o 20 % ľudí. To bola moja prvá úloha, ako ministra.

     Môj svokor bol šéfom u baťovcov a mal mnohé rozumné riešenia, vtedy som myslel na neho a na to, ako by to riešil...

      Vytipoval som si štyroch sekčných šéfov, dal som si dva dni na rozhovory s nimi, následne som si ich zavolal a povedal: Každý z vás zníži počet svojich podriadených o stanovený počet ľudí. Je na vás, aby ste rozhodli. Ja sa nezaujímam, koho uvoľníte. Vy musíte byť dosť múdri, aby ste vedeli, kto vám nebude chýbať. Keď to pôjde, ste dobrí, keď nie, budem vás musieť vymeniť.

  • Ako vás prijalo ministerstvo? Kto vám spočiatku najviac pomáhal?

    Paradoxne som dostal najlepšiu pomoc od mojej  sekretárky, pani Kadrliakovej. Tá vzbudzovala od začiatku moju dôveru, bola to skutočná profesionálka, ktorá pracovala na sekretariáte ministrov predo mnou celý život. Prvú vec, ktorú ma naučila  bolo, že pod stolom mám tlačidlo  zvončeka po stisnutí ktorého,  prišla do kancelárie a ak som chcel s niekým ukončiť rozhovor, povedala, že už ma čaká ďalšie rokovanie a musíme končiť. To bola prvá vec, ktorú som sa naučil.  Bola to skutočná profesionálka, nikdy neodišla z práce skôr, ako ja, aj keď sme neraz robili dlho do noci. Vzápätí som si zobral do kabinetu ako šéfa sekretariátu Ing. Rudolfa Nemca, ktorého som poznal ešte z Federálneho parlamentu, na ktorého som sa mohol skutočne vo všetkom spoľahnúť. Bolo to staré priateľstvo z „gulagu“. Tak sme nazývali ubytovne pre slovenských poslancov na samom okraji Prahy.

 

  • Na akých princípoch ste postavili svoju filozofiu práce na ministerstve?

   Ministerstvo bola zvláštna inštitúcia. Ja, ako človek odchovaný školou a dobrý historik som vedel, že školský systém je budovaný od čias Márie Terézie a Jozefa II.. Bol „pulírovaný“ všetkými režimami a jeho technicko – organizačná stránka zažila veľké zmeny a bola vypreparovaná relatívne dobre. Do tohto vpadli revolucionári a pseudorevolucionári, najmä  z Učiteľského fóra, ktorí chceli meniť štruktúru.  Pritom nebolo treba meniť štruktúru, ani organizáciu, bolo treba máličko meniť ideológiu. Nič viac, lebo škola je 20 ročný výchovno-vzdelávací cyklus. Naštrbíte ho na jednom mieste a zmeny sa ukážu na druhom mieste. Ak chcete vychovať hotového človeka od materskej školy po koniec vysokej školy, to trvá dvadsať rokov. To neznesie partizánčinu. Ľudia z Učiteľského fóra boli  bojovníci za zmenu personalizácie - vymeniť osoby, vymeniť inštitúcie. Chceli meniť najmä ľudí a nie ideológiu a s tým som ja nemohol celkom súhlasiť. Navyše začínalo to, čo je dnes už dosť obvyklé a ja som o tom nevedel – začali mi podsúvať kadejaké papieriky, kde koho treba vymeniť, či ustanoviť do funkcie. Poslanci HZDS ale aj iní mi podsúvali lístky, kde koho vymeniť a nahradiť. A vedenie HZDS odo mňa očakávalo, že to budem tak robiť. Ja som zistil, že ak školská správa, či riaditeľ školy dobre fungujú výmena by bola chybou.  Keď som videl, že to nie je žiaden bojový komunista, ktorý by tam vnášal nejakú ideológiu, tak som to nemohol robiť. Stavil som na stabilitu školského systému. Uvedomoval som si, že pri stave nového štátu nás čaká obrovské množstvo úloh a snaha „rozhasiť“ školský systém podľa vôle všakovakých nespokojencov nebola žiadúca.

    Ako minister som sa  dostával do ťažkej situácie . Kolos školstva bol a je veľký, veľmi organizačne členený a ja som si uvedomoval, že bude treba urobiť vo veciach poriadok a povedať, čo riešiť skôr a čo neskôr. Objednal som preklad šiestich vysokoškolských európskych zákonov a ustanovil som komisiu, aby pracovala na novom vysokoškolskom zákone. Po diskusii s vysokoškolákmi, keď som videl, ako niektorí „revolucionári“ boli neústupčiví, keď som videl, že chcú v mnohých smeroch až anarchiu, / nazývali to demokracia/, že chcú mať rozhodovacie práva, povedal som - dobre, ale  o peniazoch budú rozhodovať rektor a minister. Povedal som im: „ Sú to peniaze daňových poplatníkov, s tými nebudete svojvoľne  narábať len vy.“

      Dostal som sa do tvrdých konfliktov a rozhodol som, že sa práce na novom vysokoškolskom zákone zastavia. Na druhý deň ma  premiér  kritizoval, že som zutekal z boja. Zvolal rektorov a napokon sa ukázalo, že mám pravdu.  V túto chvíľu som na čas odsunul tému vysokého školstva bokom. Čakal som, až opadne falošná eufória.

   Zistil som dve veci. Po prvé, že v dobrom stave je stredné školstvo a to netreba meniť. Dal som si zistiť, ako prosperujú naši žiaci v zahraničí. Informácie hovorili, že  vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku sú naši žiaci veľmi úspešní. Keď išli do zahraničia na vysoké školy, boli výborní a pripravení. Za sekčnú šéfku  stredného školstva som ustanovil moju žiačku PhDr. Vieru Hánovú, ktorá dovtedy pracovala na ministerstve.  Len učňovskému a celkovo odbornému školstvu bolo treba venovať viac pozornosti.   

   Musel som urobiť aj revíziu financovania. Zistil som, že je veľa sťažností najmä v oblasti investícií a opráv škôl. Vytvoril som jedno finančné vedenie  a do čela postavil Ing. Františka Zemanoviča, ktorého som považoval za najschopnejšieho na tieto otázky.  To bol druhý vážny krok, ktorý som urobil.

      Najmä som zistil, že vážne problémy sú v základnom školstve. Po analýzach, ktoré som dal urobiť na Spiši som dostal výsledky, že až 24 % učiteľov je nekvalifikovaných . Nechal som urobiť sondy aj inde. Zistil som, že učitelia s tým istým úväzkom, s tou istou kvalifikáciou majú v rôznych častiach Slovenska rozdielne platy , ktoré boli rozdielne  o niekoľko stovák, dokonca o tisícku.

     V základnom školstve bolo aj veľa  ďalších zanedbaných vecí. Napríklad sme zistili, že mnohé rýchlo postavené drevené lepené školy sú veľmi karcinogénne, je tam veľké vyžarovanie. Z jednej americkej nadácie sme získali prostriedky, ktoré sa dali starostom, kde boli tieto drevené školy s pokynom, aby dali deti učiť do kultúrnych domov a nech rýchlo urobia nápravu, nech stavajú. Išlo najmä o málotriedky. To som ani nepustil do médií, aby nevznikla panika.

   Vedel som, že musíme urobiť strategické zmeny. Poveril som riaditeľa Ústavu informácií a prognóz docenta Ľubomíra Haracha, aby urobil analýzu, aké máme personálne obsadenie škôl, aká je veková štruktúra učiteľov, kvalifikovanosť, koľko ľudí odchádza do penzie, ako bude vyzerať základná škola o päť rokov. Veď sme nemali ani len základný obraz od ktorého by sme mohli uvažovať o budúcnosti základného školstva, ktoré je „gruntom“ vzdelanosti národa.

  • V tom čase sa konalo aj druhé Svetové pedagogické fórum v Madride. Ako nás vtedy vnímal pedagogický svet, aké poznanie ste si odtiaľ priniesli?

Angličania prišli s tým, že liberalizácia obsahu vzdelávania sa im neosvedčila a preto treba viaceré veci centralizovať. Išli robiť riadenú školu. Nechal som si od nich poslať tieto návrhy, ktoré nám aj skutočne poslali. Rokoval som s viacerými ministrami z vyspelých krajín, ktorí mi hovorili – dajte si veľký pozor ako nový štát na súkromné školstvo, najmä v oblasti základného školstva. Ak  budete priveľmi liberálni nastane taký úpadok, ktorý nezastavíte. Táto skúsenosť bola pre mňa veľmi dôležitá a varujúca.   Následne som si vybral  návštevy miestnych škôl , kde vedľa seba fungovala súkromná a cirkevná škola. Bol som mimoriadne prekvapený – učitelia spolu nekomunikovali, nestretali sa, rozvedená učiteľka nesmela pracovať na cirkevnej škole...To bolo, ako najhoršie rozvadená rodina.  Pýtal som sa – prečo neurobíte súťaž týchto škôl, ktorá je lepšia? To mi pripomínalo situáciu na našom juhu, kde tak isto školy často spolu vôbec nekomunikujú, nespolupracujú len kvôli tomu, že jedna je s vyučovacím jazykom slovenským a druhá s maďarským.

      Odporučenie bolo – unifikovať základné školstvo, lebo stratíme dôležitý základ dobrej vzdelanosti národa. Začal som pracovať na základnom školstve. Pán riaditeľ Ľubomír Harach priniesol veľkú analýzu,  ktorá odkryla množstvo problémových vecí, najmä nedostatky v kvalite vyučovania. V tom čase v školstve pracovalo veľa ľudí, ktorí to brali ako isté  provizórium, pre mnohých bolo zamestnanie v školstve únikovým miestom. Analýzu som odniesol aj do parlamentu a ukázal ju poslancom – takto vyzerá naše základné školstvo! Štvrtina učiteľov nemá potrebnú kvalifikáciu. To, že do škôl prichádzali učiť ľudia len akoby z núdze, to bolo na tej nekvalifikovanosti ešte horšie.

    Vyšiel zákon, že treba nanovo obsadiť posty riaditeľov školských správ. Systém školských správ bol celkom dobrý. Pokiaľ sa nespolitizoval, tak to fungovalo. Táto decentralizácia bola celkom vyhovujúca. Problémom bolo, že začal zápas o to, kto bude riaditeľom tej - ktorej školskej správy. Začali sa politcké tlaky...

  • Akú podporu ste cítili ako minister od vlády, akú vládnu podporu malo školstvo, veda, vzdelanie vôbec?

   Školstvo a národná kultúra nielen v čase môjho ministrovania neboli kľúčovými rezortmi. Ani predtým, ale ani potom sa neuskutočnilo jediné zasadanie vlády, ktoré by sa venovalo komplexne  kultúre, výchove a vzdelávaniu. Ani raz si žiadna vláda nenašla na tieto témy dlhší čas, napriek tomu sa ale  všade vyhlasovalo – najlepšia investícia je investícia do vzdelania. Skloňovala sa vedecko – technická spoločnosť, ale žiadne skutky sa nerobili na skutočnú podporu vzdelania a kultúry. Ako by to nikto nebral vážne. Navyše sa preceňovalo, čo bol najťažší prehrešok z komunizmu, že v personálnej práci sa zvýrazňovali mimoškolské a mimo vzdelávacie faktory a nie pedagogický, osobnostný  profil učiteľa. To sa bralo na zreteľ všetko možné, to sa stále kádrovalo a asi kádruje aj dnes, namiesto toho, aby sa zobrali výsledky učiteľa a hodnotila práca učiteľa a riadiaceho pracovníka podľa toho čo vieš a čo si dokázal.

       Škola je dosť autonómny činiteľ, ona vie sama seba dobre ohodnotiť, ak sú tam dobré kolektívy. Je to veľmi citlivá sféra, každý zásah zvonka môže veciam uškodiť. Nebezpečie je, že tam môžu vzniknúť „klany“, ale na to je rodičovské združenie a demokratické inštitúcie, aby to eliminovali. Pozor však aj na preceňovanie rodičov, lebo každý je viazaný rodičovskou láskou na svoje dieťa a je len pár rodičov, ktorí sú ochotní uznať, že chyba je na strane ich dieťaťa a nie u učiteľa.  Škola je mimoriadne citlivý organizmus, kde, keď  sa k veciam pristupuje nekvalifikovane, diletantsky, s politickými zástavami, s bojom o peniaze,  ktorý sa stal rozhodujúcou zložkou nášho života, škola nemôže dobre pracovať, rozsype sa systém.

    Na poste ministra som často narážal aj vo vláde na niektoré názory s ktorými sa nedalo súhlasiť. Lebo aj tam sa ukazovalo, že do futbalu a do školstva chce hovoriť každý.

 

  • Ako vnímate úlohu peňazí v našom súčasnom spoločenskom systéme?

   Peniaze, ako zlaté teľa „podmínovalo“ všetky mravné kategórie, dokonca také  mravné kategórie,  ktoré sú tu a platia od čias Chamurrapiho zákonníkov. Tie sa pod týmto tlakom rozsypali,  pre peniaze sa klame, zabíja, ničia sa charaktery, lámu sa duše. Ak tieto tendencie dostanú zelenú, dostanú prevahu, rozloží sa nám systém. Na to treba dať pozor.

 

  • Sú Slováci múdry národ? Máme dobré vzdelanie a tendenciu byť múdrymi?

   Slováci sú životaschopný národ. Na Slovákov platí to, čo platí v dejinách – žiadna spoločnosť nepracovala na svojej záhube dôsledne. Keď prišla po určitú hranicu, postihol ju istý Darwinovský pud sebazáchovy a vždy našla východisko. Poviem to historicky – keď hrozila v rannom stredoveku ľudstvu smrť od hladu, tak vymysleli trojpolný systém a siatie ozimín. Tak sa dorobilo  viac obilia, pieklo sa veľa chleba, spoločnosť sa mohla množiť, a mohla rásť a ísť ďalej. Slováci  nikdy nemali v sebe pud sebazničenia. Samozrejme, niektoré ich  múdre činy a rozhodnutia sú otupené tým, že príliš dlho žilo v nesvojprávnom postavení. To bolo v dlhom historickom čase, kedy nemali svoju teritoriálnu, kultúrnu a politickú autonómiu. Je vlastne zázrak, že bez týchto prvkov sa dokázali dokonštituovať v plnoprávny európsky  národ, vybudovať svoj štát a zaradiť sa na mapu Európy. Je to vlastne istá historická  anomália. Slovensko je z tohto pohľadu historický zázrak. Jeho osud v Európe nie je vlastne ani s kým porovnávať, možno iba trochu s Írmi. Iný národ nenájdeme – obrodil sa bez historizmu, ak tak iba náznakovo, obnovil sa na jazyku, dokonštituoval sa najmenej v hmatateľnom prvku, akým je jazyk, a to bez školského systému, kedy mu zobrali aj tú poslednú školu a odsúdili ho ku kultúrnej a národnej genocíde. 

      Aj v Biblii stojí – ak vezmete stádu pastiera, stádo sa  rozpŕchne. Vezmeš mu duchovnú elitu – on zakrnie. Lebo, aj biológovia potvrdia, že v každej biologickej vzorke jednej generácie  je iba 5 % nadpriemerných. Ak týchto 5 percent nič nevymyslí, stádo upadá nižšie a nižšie. Takže sa netvárme, že elity nejestvujú a nebudú vznikať. A to je niekedy aj úloha riadenia v školstve – aby sme vedeli objaviť svoje elity, kto vie vniesť nové myšlienky, nový život a aby sme ich vedeli odlíšiť od tých hurá revolucionárov, anarchistov a iných. Toto je niekedy kumšt, aby spoločnosť našla ten správny mechanizmus. Školstvo je o to zložitejšie, že zasahuje všetky sociálne vrstvy, všetky náboženské komunity, spoločenské vrstvy a keď sa k tomuto nepristupuje dobre, môže sa stať, že tých 5 percent odíde, alebo ich na vlastnú škodu neobjavíme.

 

  • Ktorý rozmer školstva považujete za najdôležitejší?

   Najmä jeho sociálnu dimenziu a prístup ku vzdelaniu pre všetkých. Ako minister školstva som raz kričal na poslancov, ktorí chceli spoplatňovať školstvo:

 – „Stojím tu pred vami, ako príklad. V trinástich som stratil detstvo. Končila vojna a mne zabili pri prechode frontu otca – neviem, či Nemci, alebo Rusi. Odvážil sa ísť na pole skôr, lebo si myslel, že už treba začať siať a orať.  Boli dvaja mladší súrodenci, mama ochorela, rok a pol ležala. Tá múdra žena povedala: -  Syn môj, buď rád, že sa viem podpísať, chodila som do školy iba  štyri zimy . Zapakujte do mu do kufríka prádlo a keď sa uživí, nech ide študovať. Poslala ma za vzdelaním. Urobila najmúdrejšie rozhodnutie, akého som sa mohol od nej dočkať. Niekedy jej neviem byť za to dostatočne vďačný.

  A ja som sa od svojich trinástich rokov  živil ako sa dalo a s tými  zašívanými lakťami s pomocou štipendií štátu – aj  buržoázneho v rokoch  1945 – 46, aj komunistického po roku 1948 som šiel za mojím vzdelaním. Ak by nebolo sociálneho štátu s jeho štipendiami, tak by som mohol iba kozy pásť, aj tie možno nie, ak by sme tie kozy nemali. Možno by som skončil niekde ako paholok. Takže páni poslanci – len odhlasujte, že študovať môžu iba bohaté deti!“

    Na toto som veľmi citlivý. Toto som si uvedomoval vždy. Školstvo nesmie stratiť sociálnu dimenziu. Napokon, prečo katolícka  cirkev tak dlho ohromne prosperovala dlhé obdobie? Pochopila, že  z najchudobnejších vrstiev národa vychová v kostoloch a kláštoroch špičku národa!

   Hovorievame o tom aj s Otcom kardinálom Korcom. Keď sme sa naposledy stretli, hovoril som mu – mňa v tejto vašej aule strašne boleli kolená! Ja som tu, v Nitre vo vašom seminári taktiež študoval, a aula bola vtedy kaplnkou, kde sme sa hodiny a hodiny kľačiačky modlili.

Do seminára som sa dostal tak, že raz  mi spolužiak Tóno Suchár  povedal, že v Nitre je seminár a stačí, keď budeš mať perinu, pyžamo a stravné lístky. Budeš chodiť do štátneho gymnázia a tam budeš zdarma bývať. A býval so mnou  napríklad aj známy ovocinár  profesor Ivan  Hričovský a mnoho iných kamarátov.

 Spisovateľ a bývalý šéfredaktor Literárneho týždenníka Jozef Bob takto býval u františkánov.

       Ja som mal na konci vojny jeden a pol roka vyštudovaného gymnázia a po vojne bolo treba ísť ďalej. V druhom a treťom ročníku som stále dostával štátne štipendium. V štvrtom ročníku – v kvarte sa však moje štipendium stratilo a vyzeralo to ta, že musím odísť domov. Vtedy ma zachránil môj katechéta doktor práv i doktor teológie Vršanský, ktorý mi každý mesiac dával nezištne do ruky 500 korún a povedal : „Zaplať si internát!“ Veľmi ma trápilo, ako a komu túto dlžobu splatím. A keďže moja túžba študovať bola nesmierne silná, podľahol som výzve môjho krajana a zanedlho, bol zo mňa klerik s bielym golierikom v Malom seminári v Nitre. Úprimne sa musím vyznať, že to bolo pre mňa väzenie. Pochopil to len môj spirituál, ktorý poznal moju neskrotnú dušu, radieval mi – nechoď ty nikdy za kňaza, chýba k ti k tomu vnútorná pokora. Napriek tomu to dlho vyzeralo, že bude zo mňa kňaz. A potešenie z toho mala najmä moja mama. Potom prišiel február, 1948, rozpustili seminár a ja som sa vrátil do gymnázia medzi spolužiakov v Trenčíne, kde som v pokoji v roku 1951 aj zmaturoval. Túto epizódu o mojich dvoch rokoch v seminári som si ani nemohol veľmi písať  do životopisu. Našťastie dnes sa to už dá. Bolo to obdobie, kedy som chcel veľmi študovať.

     Ako historik som si uvedomoval , že celá generácia slovenskej inteligencia vyrástla v takýchto skromných podmienkach. Sociálny rozmer školstva je veľmi dôležitý. Aj tam sú počiatky slovenskej inteligencie. Cirkev chudobným pomáhala. Keď spoločnosť, rodina, klesne na tú úroveň, že nebude môcť dať rodina vzdelanie všetkým, musí jestvovať sociálny systém, ktorý im pomôže. Je v záujme budúcnosti štátu, aby mal vzdelaných a vychovaných  ľudí. Ak sa zriekne tohto, zriekol sa podstaty svojej štátnosti a svojho štátneho, ľudského, kultúrneho až bytostného   „ ja“.

  • Akých ste mali vy sám učiteľov, ako si na nich spomínate?

Mal som nesmierne dobrých učiteľov, najmä na ľudovej škole, ale aj neskôr. Z Mojtína som odišiel na štúdiá ako tretí, či štvrtý človek v poradí. Na vysokej škole bolo niekoľko vynikajúcich profesorov, ktorí ma posúvali dopredu, takže mi nikdy nebolo lepšie, ako počas vysokoškolských štúdií. Teší ma, že aj ja doteraz môžem chodiť medzi svojich študentov na vysokú školu a môžem im byť užitočný.

  • Vážime si v našej spoločnosti vôbec  dostatočne vzdelanosť, vzdelaných, múdrych ľudí? Má vzdelanie u nás prestíž?

     V súčasnosti, v súčasnej spoločnosti  bohužiaľ, nie. Spoločnosť všetko ohodnotila peniazmi. S takouto filozofiou sa ani múdri ľudia v spoločnosti presadiť nemôžu. Ešte šťastie, že jestvujú záujmové skupiny, ktoré vydávajú dobré časopisy, či knižky. Chvála Bohu, že sú, inak by sme rýchlo skončili. Médiá nemajú záujem o múdrosť. Ak by sme išli na tento lacný, bulvárny svet, bola by to pohroma. Napokon by sme si mali uvedomiť, že napríklad Amerika skúpila a skupuje naše najlepšie európske mozgy.  To by si aj tu mohla spoločnosť uvedomiť, že tie múdre mozgy bude potrebovať. Bude treba zapojiť aj um ľudí. Model, v ktorom žijeme, je v jednej hlbokej kríze. Časť mladých už dnes tento model odmieta, protesty vo svete to potvrdzujú.

 Ako historici vieme, že spoločnosť, ak je spoločnosťou vždy hľadá nejakého „Františka z Assisi“, aby našla model určitej sociálnej spravodlivosti.

  • Nie je naším problémom aj fakt, že si slabo uvedomujeme svoju identitu, štátnu identitu, svoju jedinečnosť národnú i ľudskú, aby človek veci vnímal v širších súvislostiach?

Teraz ste načreli do témy, ktorá je veľmi dôležitá. Len poučený historik vie, že sme v čase národného, etnického uvedomenia nemali svoj vlastný štát. Štát v ktorom sme žili nám bol vždy cudzí. Preto sme si navykli vnímať štát, ako cudzorodý prvok, ktorý nie je na našu ochranu, ale ktorý človeka zdiera, ktorý ho obmedzuje a vykorisťuje. Spoločnosť si nenašla cestu k tomu, aby sme si uvedomili, že terajší štát tu už máme 20 rokov, čo je viac, ako bola doba existencie  masarykovskej prvej republiky, aby tu už mohlo byť uvedomenie si, že tento štát je náš. Už by tu tradícia vlastnej štátnosti mohla byť. Mohli by sme vedieť, že tento štát je náš a keď ho budeme okrádať, okrádame seba, svoju silu. Tento prvok tu ešte nenastúpil A čo je najhoršie neupevňujeme svoje historické a národné sebavedomie. Žiaľ, časť médií a politikov k tomuto stavu usilovne pomáha. Ak niekto urobí nejaký prejav patriotizmu, ešte sa to toleruje na športovom podujatí. Ale ak sa niekto prejaví ako Slovák v intelektuálnej rovine, ak by mal niekto   prejaviť lásku k svojej vlasti, ak by mal prejaviť , že miluje svoj národ, svoju krajinu, svoju vlasť, že  milujem miesta, kde sú pochovaní jeho predkovia, kde je moje „ubi bene, ibi patria“ to je už horšie. Rodina ani škola v tomto smere plní tiež slabo svoju funkciu. Rodina je zameraná na svoje životné, existenčné problémy.  Napriek tomu všetkému to ale nie je  zasa až tak zlé. Zistil som to v súvislosti s podporou sochy Svätopluka na hrade, keď sa  ju niektorí neprajníci pokúšali odstrániť. Z celého sveta sa po stovkách prihlasovali s podporou ľudia   k tomuto nášmu panovníkovi, hrdo sa hlásili k svojim dejinám. To je už pre mňa pozitívny prvok, lebo to donedávna nemohlo byť.

 

  • Z pozície historika je to ešte citlivejšia téma...

 

 Pre mňa bolo vždy poctou byť historikom svojho národa. Už moji poslucháči v prvom ročníku seminára museli nahlas deklamovať, že história je o ľuďoch a pre ľudí, žiadnej inej histórie niet. To sa nemohlo nahlas povedať, to sa obávali aj tí najbližší ktorí s vami žili, lebo problém s buržoáznym nacionalizmom, to nebolo len zavretie čelných komunistov,  tu išlo o čistky v celom národe až po  školy. Skoro 10-tisíc ľudí  slovenskej inteligencie bolo tvrdo postihnutých. Ľudia sa báli  povedať nahlas, že sú Slováci. Ale spoločenstvo, ktoré   tento pocit nestratilo, vie a  za tisíc rokov v uhorskom štáte, napriek posledným storočiam násilnej maďarizácie, nestratilo svoju národnú hrdosť a nestali sa  z nás Maďari. Za 50-desiat rokov tvrdej čechizácie sa zo Slovákov nestali Česi. To znamená, že náš genofond je vo svojom vnútri intelektuálne  tak silný, že ho nikto nevyvráti. Myslím, že keby nás chceli zhltnúť Maďari, tak im zostaneme ako kosť v hrdle, keby nás chceli zhltnúť Česi, tí už  pochopili že to nejde. Slováci sú svojbytný národ, majú svoj štát,  majú svoju zástavu v  centre európskej únie, sú na politickej mape tohto sveta. Toto si musí uvedomovať tak slovenská rodina, ako aj slovenská škola.

  • Ako ste vnímali tú negatívnu propagandu, keď sa mala v školách nedávno deklarovať štátnosť cez naše štátne symboly?

 

    Neviem, prečo bol odrazu taký pokrik, že by si žiaci zaspievali štátnu hymnu, že by mali vo svojich triedach štátnu symboliku. Nech spievajú aj  „Tri dni ma naháňali“, ale nech spievajú. Ale, nech si uctia predovšetkým národné symboly.       Thomas Campanella učil dejiny tak, že išiel so žiakmi od sochy k soche a tam vykladal vždy epochu v ktorej daná osobnosť žila.

    Cez sochu Schőnenáciho môžeme  učiť sociálne dejiny Bratislavy, ale nič iné. Ale pri soche Svätopluka môžu učitelia učiť, kto bol muž, ktorého poznala celá stredná Európa, korešpondoval si s pápežom a so všetkými cisármi a kráľmi tohto sveta, chceli ho urobiť dokonca cisárom a keď zomrel, všetci intelektuáli, ktorí vedeli písať písali o ňom nekrológy. No a bol to muž, ktorý sídlil tu, bol kniežaťom, jeho kráľovstvo nazývali rex Nitriense, kráľovstvo Nitrančanov, a kráľovstvo Slovákov, tak prečo sa k nemu nechceme hlásiť, prečo mu chceme ako komunisti brať titul kráľa, keď ho všetci  tak titulovali, vrátane pápežskej kúrie. Prečo nechceme priznať, že si ho Slováci vyvolili za svojho kráľa,  dali do svojej národnej  tradície a už od 12. Storočia ho urobili  nesmrteľným? Verili po celé generácie, že so svojím vojskom príde, keď bude národu zle. Všetkým neprajníkom hovorím - dajte pozor, aby neprišiel, nerozčuľujte tento národ. Vošiel so sitnianskymi rytiermi do národných povestí. Vošiel všade. Aj jeho životným príbehom  môže škola vychovávať. Prečo sa má zamlčiavať naša hrdá minulosť? Problém je v tom, že hoci znevážili Svätopluka, nikto učiteľom na Slovensku nepovedal, že to bola politická hra a pri tom nedôstojná hra, ktorú rozohrali okolo obnovy Bratislavského hradu a jazdeckej sochy kráľa Slovákov - Svätopluka.

  • Jazdeckú sochu Svätopluka máme aj Vašou zásluhou  na bratislavskom hrade. Prečo ste sa zasadzovali za tento projekt?

   Myslím, že nemusím zapierať, že mám zrejme veľmi vážny podiel na tom, že máme sochu Svätopluka na bratislavskom hrade. Bola priaznivá situácia i podmienky na to, aby sa našla dobrá vôľa u všetkých zainteresovaných, aby sa tento projekt podaril. Keď ma sekretariát predsedu NR SR Pavla Pašku pred úvahou o osadení sochy požiadal o odborné stanovisko, tak som nielenže  navrhol nech sa opraví Bratislavský hrad, ale navrhol som aj to, aby sa na čestnom nádvorí postavila Jazdecká socha kráľa Svätopluka! Zároveň som navrhol, aby sa na opravenom hrade umiestnila na treťom poschodí stála expozícia dejín Slovensko a Slováci. Aby sa na Bratislavskom hrade, kam prichádza ročne vyše pol milióna návštevníkov, každý mohol oboznámiť s tým v akej krajine sa nachádza a aký národ tu žije, aká je jeho história, a aké osobnosti jeho štát spravovali. Verím, že sa táto expozícia na Hrade bude inštalovať. Nikto z umelcov-tvorcov dobre nepoznal, ako má správne historicky Svätopluk vyzerať a tak som odbornými radami prispel k tomu aby vyzeral správne historicky podľa doby z ktorej pochádzal. A na požiadanie predsedu vlády Róberta Fica som pripravil o ňom aj knižku, aby národ vedel, kto bude na hradnom nádvorí sedieť na koni. Veď, kto napíše o nás, ak nie my sami? Škoda, že kniha Kráľ Svätopluk je už dávno vypredaná.

    Slováci vedia o sebe o svojich predkoch stále pomerne málo. Je mi smutno, ak nepoznáme, odkiaľ sme sa vzali. Nádejam sa, že aj pamätníkom Svätoplukovi, ale aj svojimi knihami oslovím tých, ktorí majú záujem spoznať svoje korene. Potrebujeme viac dobrých kníh o našich dejinách o živote našich predkov o ich osudoch, bojoch za svoju identitu a budúcnosť. Je predsa prirodzené vedieť, kto sme, odkiaľ sme sa tu vzali, prečo sme tu, ako sme vydržali, ako sme sa pomenovali, ako nás volali iní, musíme vedieť, ako sme sa ako národ v nesvojprávnych podmienkach dokázali konštituovať, zachovať, udržať. V ťažkých chvíľach sa naši predkovia vždy vracali k Cyrilovi a Metodovi, k ich písmu, k Svätoplukovi, k Veľkomoravskej ríši. My sme stále týmto veciam veľa dlžní – ako národ, ale aj každý osobne. Ak lepšie spoznáme svoje dejiny, lepšie si uvedomíme, akú  vnútornú silu a vitalitu má náš národ.

 

  • Ako vyzeralo vaše ministerské finále?

Som doteraz jediný minister školstva , ktorý dobrovoľne odišiel zo  svojej stoličky. To málokto vie, že tu za domácim pracovným stolom som štvrtok večer sadol a na stroji napísal svoju abdikáciu. V ten deň som sa  vrátil z Budapešti a zakiaľ som ja bol v Budapešti na stretnutí s maďarským ministrom školstva, pán Mečiar začal útočiť proti mne v Považskej Bystrici, na Orave, začal ma odpisovať. To sa ma skutočne dotklo. Do Budapešti som dostal výpis z mítingu, tak som si povedal, že teda takto to ďalej  nebude.

  • Čo ste teda urobili?

Napísal som abdikačný list, ráno som prišiel na ministerstvo, zavolal som prezidentovi Michalovi Kováčovi, s ktorým sme mali dobré vzťahy ešte z Federálneho parlamentu a ktorý mal ešte sídlo na hrade.

  • Michal prosím ťa môžeš ma prijať? Potrebujem od teba riadne prijatie!
  • Ale áno, pravdaže, vždy môžeš, ale vieš čo, príď radšej až poobede je tu trochu voľnejšie.
  • Dobre, ja vydržím, prídem.

 Tak som s tým listom  prišiel  na hrad, pán  prezident sa ma hneď spýtal :

  • Čo máš , čo máš?
  • Michal tu máš abdikačný list.

 

 Prečítal ho a hovorí:

  • Preboha, to takto nemôže byť. To takto nemôžeš!
  • Michalko môžem. Pozri sa, pri odvolávaní Mečiar ani neprišiel do parlamentu, nestojí o mňa. Ja predsa nebudem viesť vojnu s vami. Ja mám svoju živnosť, ja som bol požičaný na výkon verejnej služby- štátnej vrátim sa späť na svoju katedru.
  • No ale toto musíme prepísať, to takto nemôže byť.

 

 Tak sme to poopravovali, medzitým volal čašníka, nech prinesie víno,  doniesol dobré sväto jurské , otvorili sme fľašku, popíjali a opravili sme text, sekretárka ho prepísala, podpísal som ho ja podpísal prezident, dopili sme víno. Michal bol dosť nešťastný, že čo budeme teraz robiť.

  • Michalko dosť ich je tých čo chcú byť ministrami, je ich bárs koľko.  Ja som tu skončil.

Vyšiel som na dvor. Jediný Boris Koreň môj žiak, ktorý bol dlho redaktorom v Slobodnej Európe, a asi mal dobré konexie, sa dozvedel o mojej abdikácii. Tiež sa ma pýtal: „Tak čo budete teraz robiť pán profesor, keď už ste abdikovali?“

Hovorím -  a ako to viete? -  My vieme všetko!

- Boris ja mám roboty na dva životy, zle platia, ale robotu ešte vždy nájdem.

 Mečiar sa z novín ráno  dozvedel že nemá ministra. Takto predseda vtedajšej vlády stratil svojho ministra školstva...

 

  • Ale čo bolo vlastne tým podnetom, prečo ste dali tú abdikáciu?

    Vladimír Mečiar začal proti mne útočiť. Prvý kameň bol,  keď so SNS-ákmi  začal organizovať akt môjho odvolávania v parlamente.  Návrh dávalo SNS spolu s SDĹ. Dôvody boli veľmi neurčité a nejasné. Okrem iného mali byť zámienkou  nedostatky vo výmene riaditeľov školských správ a ešte čosi iné.

Vtedy ma prvý krát zavolali aj na predstavenstvo HZDS, a tam som im svoje „vyráňal“ a odišiel som ako by sa nechumelilo. A oni zrejme čakali, že ja budem nedajbože  žobroniť - však niečo robte, však nejako mi pomôžte. Nie, na odvolávanie neprišiel Mečiar do parlamentu, nikoho neangažoval a stalo sa niečo prekvapujúce. Ešte aj dvaja z maďarskej strany hlasovali za mňa a veľká časť SDĹ a všelijakí moji kamaráti tí všetci hlasovali za mňa. A tiež veľká časť HZDS . Nebohý Hvezdoň Kočtúch a Marta Gbúrová boli hlavnými rečníkmi, ktorí sa tvrdo postavili na moju obranu a potom  som mal reč ja. Bol som rozčúlený, skoro sa mi aj hlas triasol a navyše niekto to pustil do celoštátneho rozhlasu na celé Slovensko. To bol pre mňa šok, lebo všetci ma na druhý deň na ulici zdravili a Rudolf Filkus prišiel za mnou a hovorí - ty sa dožiješ vysokého politického veku v takejto situácii, získať v parlamente dôveru.

     Ja som však vedel, že už dlho v politike  nebudem , že Mečiar začal bojovať na mojom odstránení. A tak som si povedal, že odstúpim.

     U mňa bol vážny problém – nechcel som vstúpiť do HZDS, nebol som v žiadnej strane a ani teraz som to neurobil. Prestal som byť ministrom a bolo mi strašne dobre, lebo nikto nechcel žiadnu protekciu a riešiť problémy. Manželka si vydýchla tiež. Následne prišla ponuka z diplomacie a prijal som post Veľvyslanca Slovenskej republiky v nám blízkom Chorvátsku.

 

  • Čo nám chýba, aby sme boli špičkou vo vede a vzdelanosti?

Keď sa voľakedy pýtali, čo treba urobiť pre obrodu Karlovej univerzity, odpoveď bola – a spoň jedného pracovitého a usilovného študenta. Mne sa zdá, že aj my dnes potrebujeme pracovitých študentov a cieľavedomé, pracovné projekty. My plánujeme všetko na jeden grant, na jeden rok. Nevznikajú dlhodobé programy. Treba dať usilovnosti a pracovitosti väčšiu perspektívu. Myslím, že nie vždy sú problém peniaze. Sú  celé  vedné  duchovné odbory, kde nie je treba až tak veľké technické vybavenie a peniaze, ale chýba skôr pracovitosť, usilovnosť, cieľavedomosť a poctivosť. Naučili sme sa administrovať, vykazovať prácu, ale samotnú prácu nerobíme. Robíme veľa výkazov a menej skutočne pracujeme. Stále sa robí veľa formálnosti, niekedy by bolo menej viac. Máme veľa škôl, ale málo dobrých, keď sa pozerám na obsadenie niektorých škôl sú tam vymyslené odbory, špecializácie, aby sa pokryli úväzky, sú tam vymyslené profesúry.  Problémom je, že vypadla celá generácia štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, začali sme s balkanizáciou života – všetci obchodujú a nikto nevyrába. To nie je dobré. Treba tvoriť hodnoty, vyrábať a produkovať.

 

  • V našom školstve sa v súčasnosti veľa hovorí o využívaní informačných nástrojov, ako intenzifikačnom faktore vzdelávania. Čo si o tom myslíte vy?

      Pokrok sa nedá zastaviť, a je dobré, že prichádzajú nové veci, ktoré pomáhajú vzdelávaniu. Ale všetko s mierou a rozumom. Ak si však niekto myslí, že všetko bude na obrazovke počítača, že tam bude aj všetka učebnicová tvorba, to je nezmysel. Škoda, že nedávame na tlač učebníc tak veľa a tak kvalitného papiera, ako dávame na reklamné prospekty rôznych obchodných reťazcov . Knižka však zostane a zostane aj v škole , lebo v opačnom prípade prestane byť kultúra kultúrou.

 

  • Aké školy by sme mali mať, aby sme ich mohli považovať za elitné?

 

      Elitná škola je taká, ktorá má elitných profesorov. Za elitnými profesormi prídu aj schopní žiaci. Systém vzdelávania je to, čo sa udeje medzi učiteľom a žiakom. Všetko ostatné je servis. Ak si škola nedokáže zadovážiť kvalitných profesorov, nemôže byť elitná. To pochopili Američania, ktorí skúpili profesorov z celého sveta a dobre ich zaplatili, aby sa nemuseli uchádzať o ďalšie zamestnanie, aby uživili rodinu, ale mohli sa plne venovať vedecko-pedagogickému procesu. Elitná škola je miesto, kde dochádza k najefektívnejšiemu prepojeniu výskumu, vývoja a praxe. Zdá sa mi, že dnes v školstve často rozhodujú ľudia, ktorí si myslia, že keď kúpia drahý servis, že škola bude dobrá. Ale nebude! Nezachránia ju peniaze. Pozdvihnúť školu môže jedine tvorivá práca medzi učiteľom a žiakom. Učitelia sú u nás stále bokom. Treba im dať spoločenskú autoritu. Veď so svojimi príjmami sú často až smiešni oproti rôznym podnikavcom. Učiteľ je málo významnou kategóriou tejto spoločnosti. Potom sa stáva, že aj celé naše školstvo je také. Síce deklarujeme, že výskum a veda sú najdôležitejšie faktory budúcnosti, ale v praxi to neplatí.

    Voľakedy bol najbohatší ten štát, ktorý mal najviac zlata. Dnes je najbohatší ten, kto má pripravenú flexibilnú skupinu mozgov, ktoré sú schopné denne produkovať hodnoty. A takéto mozgy je schopná produkovať jedine elitná škola.

 

  • Vzdelávanie je však beh na dlhú trať. Uvedomujeme si dostatočne v praxi tento fakt, nežijeme v našom školstve na štvorročné cykly, ako nám to diktuje životnosť jednotlivých vlád?

     V školstve je naozaj nesmierne dôležitým faktorom čas. Keď začnete chovať brojlery, viete, že za niekoľko týždňov máte výsledok, ale výchovno – vzdelávací cyklus trvá dvadsať i viac rokov. Treba presne vedieť, akých ľudí bude spoločnosť potrebovať za tento čas. Ak neodhadneme túto nesmierne vážnu otázku, nebudeme vedieť štrukturovať školu. A u nás sa neustále experimentuje a často rozhodujú ľudia, ktorí veľmi málo rozumejú školstvu. Tvorivá dielňa v škole, to nie sú prednášky, ale najmä semináre, cvičenia, prax a osobnosť učiteľa. A to sa u nás podceňuje.

    Univerzita je na Slovensku a v Európe od 12. storočia a od počiatku to bolo otvorené spoločenstvo učiteľov a študentov. My sme tam v socializme nasúkali ideológiu a obmedzili tvorivé myslenie a dnes v tom úspešne pokračujeme. Preceňujeme vonkajšie javy oproti vnútorným, ktoré robia školu tým, čím má byť.

 

Za rozhovor ďakuje Ľubomír Pajtinka



Advertistment