Advertistment

Rozhovor s filozofom Prof. PhDr. Jaroslavom Martinkom, CSc.

Na obr.: prof. Jaroslav Martinka /vpravo/ s manželkou a ministrom školstva Jánom Mikolajom

Na obr.: prof. Jaroslav Martinka /vpravo/ s manželkou a ministrom školstva Jánom Mikolajom 

 

Náš duchovný svet a myslenie má korene v antike.

Vyštudoval filozofiu a prírodopis. Jeho osudovou láskou sa však stala antická filozofia. Celý jeho život sa ho dotýkala zvláštnym spôsobom. Prednášky z antickej filozofie začal robiť začiatkom šesťdesiatych rokov a pokračoval v sedemdesiatych, osemdesiatych, deväťdesiatych rokoch minulého storočia i v prvých rokoch súčasného storočia . Vyučoval na Filozofickej fakulte v Bratislave, na Univerzite v Trnave i Nitre. Stovky jeho žiakov dodnes prednášajú a vyučujú na všetkých druhoch, typoch a stupňoch našich škôl. K jeho študentom patria  desiatky  úspešných a múdrych ľudí. Koncom apríla sa prof. PhDr. Jaroslav Martinka, CSc., slovenská filozofická legenda dožil osemdesiat rokov. Minister školstva SR Ján Mikolaj mu pri tejto príležitosti odovzdal najvyššie rezortné vyznamenanie, Veľkú medailu sv. Gorazda. To už je náležitý dôvod, aby sme sa s ním pozhovárali i zaspomínali na vývoj školstva i filozofie u nás.

 

  • Svoju pedagogickú činnosť ste začínal seminármi a prednáškami z logiky. Je to dobrý základ pre život?

 

Nesporne áno. Ale v prípade logiky a filozofie prírodných vied išlo skôr o pomoc staršiemu kolegovi (neskôr profesorovi) Vojtechovi Filkornovi.  Študovať logiku neznamená automaticky zušľachťovať analytickú stránku svojho myslenia. Logos je súčasťou každého teoretického myslenia a treba ho odkrývať a primerane zušľachťovať aj v bežných životných situáciách.

  • Patríte k silnej generácii slovenských filozofov, ktorá sa sformovala na Katedre filozofie FF UK v Bratislave. K vašim učiteľom patril  napríklad akademik Igor Hrušovský. Ako sa podarilo sformovať takúto filozofickú elitu v časoch, kedy sa pestoval najmä marxizmus?

 

Bolo to okrem iného aj tým, že Hrušovského teoretická vyspelosť a kultúra bola, takpovediac, inštitucionalizovaná v činnosti katedry dejín filozofie a logiky. K tejto prednosti nesporne prispieval aj Vojtech Filkorn. Najmä štruktúra filozofického vzdelávania na tejto katedre bola svojim spôsobom v opozícii veľmi zjednodušenej výuky marxizmu.

  • Aké miesto má vlastne filozofické myslenie v štruktúre vzdelania mladého človeka, alebo si možno položiť otázku aj inak – načo nám je filozofia?

 

 V priamej odpovedi na túto otázku musím predostrieť podstatnú charakteristiku o povahe filozofického myslenia. Filozofia nie je svetonázor, skôr teória svetonázoru. V tejto funkcii je pre ňu podstatné, že ide predovšetkým o pestovanie filozofického myslenia, ktorému je vlastné problematizovanie tradičných názorov, životných postojov a hľadanie nových riešení aktuálnych problémov doby.  A táto logická, či širšie metodologická stránka vo všetkých úrovniach filozoficko-teoretického uvažovania je pre človeka i vedca podstatná a rovnako podstatná je pre výuku filozofie.

  • V sedemdesiatych rokoch ste presadzovali vyučovanie filozofie ako predmetu na stredných školách. Bolo to vlastne potvrdenie významu, aký treba filozofii pririeknuť a aké naozaj má v štruktúre budovania ľudského myslenia?

 

 Druhú časť tejto otázky možno zmeniť na tvrdenie. Aj z iniciatívy pracovníčky Pedagogického ústavu v Bratislave PhDr. Valérie Dullovej, CSc. sme organizovali prednášky z dejín filozofie pre učiteľov stredných škôl. Malo to dvojaký význam – učitelia nemali k dispozícii vhodnú učebnicu z dejín filozofie a v týchto prednáškach bolo možné odkrývať a zvýrazňovať práve spomínanú plodnú stránku filozofického myslenia v dejinnom kontexte. Musím zdôrazniť, že to malo mimoriadne pozitívny ohlas u frekventantov týchto školení.

  • V čom spočíva sila antického filozofického myslenia?

 

 Poviem to jednoducho. Antická filozofia objavila a rozvinula základnú problematiku človeka, ako autonómnej svetovej bytosti. S odkrytím jeho fundamentálnej orientácie a postavenia vo svete, ktoré je v každej dobe počiatkom pôvodného hľadania a originálnych riešení v širokom spektre otázok a rovnako čiastkových a v nemalej miere tiež vedeckých skúmaní. 

  • Akých ste mali študentov, majú naši študenti vzťah k premýšľaniu a mysleniu o svete okolo seba?

 

 Vždy som opakoval, že ak nájdem v danom ročníku aspoň troje zapálených očičiek, má moja i naša pedagogická činnosť hlboký zmysel a opodstatnenie. Našli sa vždy takí, ale aj menej povolaní k zušľachťovaniu autentického filozofického myslenia o svete.

  • Ste špičkový odborník na najstaršie európske dejiny myslenia. Aké miesto mala filozofia v starovekom, antickom školstve?

 

 Zaujímala fundamentálne miesto, lebo v rámci nej sa pestovali všetky disciplíny vedeckého myslenia, ktoré sa osamostatňovali až v novoveku.

  • Ako sa vyučovala vtedy?

 

 Dialóg bol hlavnou formou  hľadania i pozitívneho rozvíjania riešení problémov človeka v rovine vedeckej i prakticko-sociálnej, teda i politickej.

            

  • Čo by sme sa mali podučiť od najstarších filozofov / ale aj od tých nedávnych/, čo by sme mali získať v oblasti kompetencií myslieť v súvislostiach a kategóriách, ktoré sa nám v našom živote zídu?

 V kultivácii už viackrát spomínaneho spôsobu, cesty filozofického uvažovania. Veď methodos v pôvodnom zmysle tohto gréckeho slova znamená vychádzanie, postupovanie pri hľadaní riešení danej problematiky. Ináč povedané v cibrení analytických prostriedkov filozofického myslenia. Ak sa často spomína neblahý vplyv výučby marxizmu, pravda, v politickej a morálnej rovine výchovy mladých ľudí, myslím si, že bol taký najmä preto, lebo bol pestovaný ako svetonázor, učenie, doktrína, ktoré sú vždy rezistentné, brzdiace hľadanie pôvodných autentických a originálnych životných a teoretických postojov.  V tejto súvislosti chcem poznamenať, že toto dedičstvo je, ako povedal aj významný katolícky logik a mysliteľ Bochenski, v príkrom protirečení s výkonom analytika Karla Marxa.

  • Čo myslíte, učí naša súčasná škola podľa vašich poznatkov dostatočne myslieť?

 

 Situácia sa podstatne zlepší ak naučí hľadať a kultivovať prostriedky odkrývania pravdy a prestane sa doktrinizovať.

 

  • Bolí myslenie, je filozofia ťažkou vedou?

 

 Pestovanie filozofie má nevyhnutnú podmienku v najvyššej miere – nadanie. Keď sme bežne hodnotili  úroveň našich poslucháčov , takmer pravidelne som u najschopnejších vždy konštatoval: „Z neho voľačo bude, ten je na filozofiu „strelený“. Podľa týchto kritérií je teda filozofia ťažkou vedou.

  • Ktoré obdobie vášho pedagogického pôsobenia bolo „najšťastnejšie a najúspešnejšie“?

 

 V podstate svojím spôsobom všetky. Ale v období mojej orientácie na filozofiu prírodných vied to bol paralelne seminár z diel Heideggera, ktorý vo veľkom počte navštevovali aj študenti iných odborov, najmä budúci a súčasní spisovatelia a básnici. Spomeniem aspoň niektorých – Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Janko Šimonovič, sem-tam sa tam mihol aj Lajko Grendel. Nech odpustia, ktorých mi zub času vymazal z pamäti. Z poslucháčov filozofie však nemôžem opomenúť Jožka Fridricha a Janka Čipku. Úvahy posledného pri fľaške červeného vína po štátnici sú pre mňa nezabudnuteľným objasňovaním a analýzou existenciálnej situácie pod vplyvom alkoholu. Ale všetci spomenutí a všetci, ktorí tam chodili, si nachádzali heideggerovské inšpirácie existenciálneho postavenia človeka vo svete. Neprináleží mi hodnotiť úspešnosť tohto seminára, ale permanentne šťastný pocit z týchto stretnutí zostáva vo mne neustále živý.

  • Čo by mal mať povinne vo svojej výbave dobrý súčasný učiteľ?

 

 Dobrú úroveň analytického (logického) myslenia, ktorú možno získať najmä štúdiom vrcholných diel významných filozofov a v nemenšej miere širokú, zmysluplnú orientáciu v kultúre.

  • Na ktorých svojich žiakov ste dnes hrdý? Hlásia sa k vám?

 Začnem od konca. Hlásia sa ku mne a vnímam to ako príplatok k platu, t.č. k penzii. Prvá časť vašej otázky je veľmi nebezpečná. Nechávam to na svojich žiakov. Ale predsa niektorých spomeniem. Sú to poslední traja doktori z môjho pôsobenia na FF UKF v Nitre – Andrea Javorská, Timo Mitterpach a Martin Vašek. Za Bratislavu aspoň verného Lacka Sabelu. Ostatných ani nemôžem spomenúť, stali sa z nich univerzitní profesori a niektorí z nich nadobudli (nie mojim pôsobením) až geniálne črty. A predsa si dovolím spomenúť aspoň jedného profesora z Prešova – Ferka Mihinu.

  • Čo by ste dnes odporučili, aby si z filozofických diel prečítal náš súčasný učiteľ, či rodič?

 

 Aspoň jedno dielo ako východisko počiatočného kultivovania svojho filozofického myslenia Platónovu Ústavu.

  • Bolo ťažké vyučovať pred rokom 1989 najstaršiu, či stredovekú i novovekú filozofiu? Dostali naši študenti, najmä budúci učitelia dobrú filozofickú výbavu?

 V úvode Vášho súboru otázok spomíname 60-te roky, kedy som začal prednášať dejiny antickej a stredovekej  filozofie. Bol to trest, ktorý mi  priniesol veľké pozitíva v živote i v činnosti učiteľa na vysokej škole. “Veľkým šéfom“ integrovanej katedry a po zániku katedry dejín filozofie a logiky som bol obvinený, že pestujem filozofiu a metodológiu prírodných vied ako buržoáznu pavedu, pretože ostatné teoretické disciplíny sa môžu rozvíjať iba na báze dialektického materializmu. Znamenalo to pre mňa, hádam, obdobie najintenzívnejšieho  úsilia  pre prípravu prednášok z dejín antickej a stredovekej filozofie, a predsa zároveň aj permanentný nárast pocitu blaženosti. Staroveká filozofia je fundamentom  rozvíjania filozofie stredovekej, novovekej i súčasnej. Som dodnes vďačný za toto „potrestanie“, lebo som sa mohol vrátiť a premýšľať o východiskách a tradícii európskej filozofie. Tam som nemohol nič „pokaziť“, bol som akoby ukrytý pred prenikavým dohľadom dozorcov “pravého  marxizmu“. Na seminároch s poslucháčmi som sa venoval analýzam vrcholných diel antických filozofov a zásada „ad fontés " bola a zostáva najlepšou cestou aj prípravy budúcich učiteľov filozofie.

  • Filozofia je tak trochu akýmsi druhom malty, ktorá nám drží pokope naše postoje, naše uvažovanie i hodnotový svet. Ona drží pokope tehly nášho odborného poznania. Cítili ste sa niekedy ako „murár“ ?

 

 Áno, často a rád. Na dnešnej úrovni už toto prirovnanie celkom neplatí, lebo pri tradičnej koncepcii filozofie ako teórie svetonázoru, a tým aj z určitého hľadiska parazitného vzťahu filozofie k rozvinutým odborným vedám, je filozofia zodpovedná už len disciplína, ktorá kultivuje logické prostriedky vied. Integrované názory a koncepcie na kozmos si obstarávajú odborné vedy samy.

  • Prešli ste kus sveta, boli ste na viacerých filozofických kongresoch, ale aj na študijných pobytoch v Európe i Amerike. Boli sme vždy dostatočne konkurencieschopným partnerom vyspelých krajín v oblasti všeobecného  a filozofického myslenia, Dá sa to vôbec porovnávať?

 

 Ak tu spomeniem na prvom mieste študijný pobyt v Anglicku (Oxford, Cambridge, Londýn), dá sa povedať, že niektorí naši filozofi už nabiehajú na lepšie cesty filozofovania.  Najmä Oxford sa vyznačuje tým, že podstatná časť výuky je venovaná reflexii a rozvíjaniu spôsobu tejto teoretickej činnosti. Aj na ostatných britských a amerických univerzitách tento spôsob výchovy budúcich filozofov je značne v popredí.

  • Rád a často spomínate na svoj pobyt v Spojených štátoch amerických. Čím bol výnimočný?

 

 Ale áno. Obdivujem efektivity výuky filozofie špecializáciou, ktorá je v rámci filozofických disciplín zakotvená už v učebných plánoch jednotlivých univerzít i učiteľov. My v Európe máme inú tradíciu a nemáme ani americké možnosti.

  • Po roku 1989 ste za pôsobenia prvého ponovembrového ministra stali predsedom expertnej skupiny pre humanizáciu školstva. Ako si spomínate na toto obdobie?

 

 Ako nádejné, bez splnenia očakávaní, že to, čo bolo v našich návrhoch ponúkané sa uplatní aj v školskej praxi. Zostalo to poväčšine v 50-stránkovej správe uloženej v archívoch MŠ.

  • Využívali ste svoje poznanie aj v osobnom prístupe k výchove svojich dcér?

 

 Len veľmi čiastočne. Pokiaľ sa môžem pochváliť, veľmi „im to myslí“ v praktickom živote a po morálnej stránke ma teší ich značne rozvinuté sociálne cítenie.

  • Čo by ste dnes zaželali súčasným učiteľom, ale aj rodičom a žiakom? Na čo by nemali zabúdať, aby zostali hrdými potomkami najstarších otcov európskeho i slovenského myslenia?

 

 Želal by som si, aby si aj po prečítaní tohto rozhovoru osvojili aspoň niektoré neodmysliteľné faktory svojho filozofického rastu, rozširovali svoj kultúrny obzor, osvojovali si vnútorný a dejinný zmysel kultúry vôbec. Potom sa budú môcť hrdo hlásiť k odkazu najstarších otcov európskeho i slovenského myslenia. Niet inej cesty kultivovania nášho občianskeho života.

 

Za rozhovor ďakuje Ľubomír Pajtinka



Advertistment