Advertistment

Načo nám je škola?

     Škola je zvláštna inštitúcia. Ľudstvo si ju vymyslelo veľmi dávno. Hádam hneď, ako zliezlo zo stromov a začalo spoločensky žiť. Pri prvej spoločnej deľbe práce. V učebniciach sa síce píše len o lovcoch, poľnohospodároch a ženách, ktoré sa starali o domácnosť, ale my lepšie informovaní vieme, že už vtedy rada starších vybrala z kmeňa toho najmúdrejšieho, najrozhľadenejšieho a najzručnejšieho a dala mu úlohu: - venovať sa deťom, učiť ich zákony prírody, zákony života a smrti, ale aj o ročných obdobiach, učiť ich ako byť telesne zdatnejšími, šikovnejšími. No a za to, že tento robil svoju robotu dobre mu lovci nosili kusy zo zabitého mamuta, poľnohospodári časť úrody a ženy mu varili.

    Učiteľ býval hlavným radcom kmeňového náčelníka. Veď, kto mu mohol lepšie poradiť. Učiteľ mal v kmeni mimoriadne postavenie, lebo naši predkovia už vtedy vedeli, že vôl je nebezpečný spredu, kôň zozadu ale hlupák zo všetkých strán. Vzdelanie ľudí poľudšťovalo. Niektorí vedci prišli s teóriou, že práca poľudštila našich predkov. My máme iné vysvetlenie – prsty v tom mali učitelia.

            Isté je, že kmene, ktoré mali dobrých učiteľov napredovali rýchlejšie – naučili sa lepšie loviť, mali viac mäsa, dokonca sa naučili chovať zvieratá pri svojich obydliach a mali postarané o potravu po celý rok. Začali využívať silu zvierat, zapriahli ich do poľnohospodárskych prác, psa naučili loviť, mačku chytať myši. Dokázali robiť krajšiu keramiku, naučili sa lepšie vyjednávať pri obchodovaní a na trhoviskách. A naučili sa vyrábať a vymýšľať praktické veci a pomôcky pre svoj každodenný život. To všetko bola zásluha učiteľov, ktorí pohli mozgom prvých ľudí.

            Učitelia učili mladých najmä praktické veci. Postupne sa rozsah informácií rozširoval. Bolo treba ďalších učiteľov, ktorí začali vedomosti kategorizovať.

            Spočiatku sa vyučovalo iba vtedy, keď bolo pekné počasie. O tom, kde asi bola umiestnená škola dosť hovorí príhoda, ktorú mi pred dvadsiatimi rokmi hovorila legenda slovenského i európskeho školstva docent Miroslav Bažány. Ako expert UNESCO bol raz vyslaný do jednej stredoafrickej republiky odkiaľ malo UNESCO správy, že sa vykazuje v školstve veľa čiernych duší – učiteľov, na ktorých sa čerpali finančné zdroje. Prijali ho na ministerstve a na druhý deň sa vybral do jednej z osád urobiť kontrolu na mieste. Po viachodinovej ceste zastavil so služobným džípom medzi chatrčami. Náčelník ho srdečne privítal a vybrali sa do školy. Po pár minútach boli na kraji osady v tieni niekoľkých stromov. Keď náčelník konečne zastal, slovenský expert UNESCO sa spýtal: „A kde máte školu?“ Náčelník sa k nemu naklonil a prstom ukázal pred seba: „Medzi týmto a týmto stromom.“ Prvé školy boli asi naozaj na ulici.

            Pravdaže, aj učitelia neboli vždy rovnako kvalitní a pracovití. Väčšinou síce boli múdri, ale svojich zverencov vychovávali a vzdelávali tak, že nejeden chodil  i s modrinami. Násilie sa síce trpelo, ale bohvie aké výsledky  to vraj už vtedy neprinášalo. U prevažnej väčšiny „postihnutých“ vyvolávalo odpor k chodeniu do školy. A nielen to – nemali radi ani učiteľa, ani to, čo sa mali učiť.

            Deti už vtedy mali všelijaké záujmy a vzťah k vzdelávaniu sa nebol vždy na prvom mieste. Nejeden tvrdil, že najlepších štvornohým priateľom človeka je posteľ. Na psovi by si tak vraj neoddýchli. Boli lenivci ale aj usilovní a pracovití. Talentovaní, ale aj ťažko vzdelávateľní. Učiteľ sa snažil vzdelávať a vychovávať zo všetkých síl každého. Nejeden talent mu však „zahynul“ lebo nemal výdrž. Iných odlúčila od učenia prvá láska, prvý ulovený mamut, jeleň, líška, či vlk.

            Na nejednej rade starších prišla na pretras otázka správania sa detí. K sebe, k starším, k rodičom. Ale diskutovalo sa aj o tom, či to, čo učiteľ učí žiakov je to najdôležitejšie, čo by mali vedieť. Keramikári napríklad hovorili že ich výrobky idú dobre na odbyt a nebolo by od veci, aby sa všetci naučili robiť keramiku, potom ju dobre predajú, kmeň bude bohatý a nebude musieť tak veľmi drieť. Iní hovorili, že by bolo dobré, keby sa viac učili o obchodovaní, lebo čo z toho, keď vyrobia keramiku a kože z ulovených zvierať nedokážu dobre predať. Iní hovorili, že by sa malo viac pozornosti venovať umeniu lovu, ďalší spevu, tancu…

            Boli to zlaté časy zrodu pedagogiky. Mená jej prvých priekopníkov sa nám nezachovali, lebo Číňania s vynálezom papiera meškali. Písalo sa drevenou paličkou  do prachu alebo jemného piesku. Keď fúkal vietor zvyčajne sa neučilo.

            Tak, či onak vyrástli prvé pedagogické osobnosti. Tých najlepších si spriaznené kmene dokonca zapožičiavali. Ale sú známe dokonca aj prípady, že dobrí učitelia boli veľmi vzácnou korisťou znepriatelených a bojujúcich kmeňov.

            Spoločnosť sa vyvíjala. Boli obdobia, kedy boli učitelia vysoko cenení, ale boli aj také, keď ich považovali za darmojedov , zbytočných, nepotrebných ľudí, ktorých by bolo treba radšej poslať okopávať burinu.

            Nuž, učiteľský stav sa profiloval, rástol, zmohutnel, odviedol kusisko práce.

            Časom sa škola inštituizovala, prišli nové spôsoby výroby, nové materiály, životná úroveň sa posunula, posunuli sa poznatky o prírode o človeku samom. Medzičasom sa odskúšali rôzne formy organizácie  kmeňov, objavili sa silní panovníci, ktorých  korene boli v rodovom zriadení.

            Prvých známych učiteľov, ktorým si už pamätá história, mali aj starí Slováci. Anály zaznamenali po Cyrilovi a Metodovi, ktorí dokázali ako štvrtí v Európe zostaviť starosloviensku abecedu, aj ich žiaka Svätého Gorazda. To už bol pán učiteľ. Jeho kvality boli vysoko hodnotené, ba až tak vysoko, že zo strachu z jeho moci a autority sa ho vládcovia báli a vyhnali ho z krajiny. Doba sa posunula až do dnešných dní. Aktuálnou sa stala  otázka – treba nám ešte učiteľov v čase letov do vesmíru, treba nám učiteľov v čase, keď deti presedia pred svojimi televíznymi obrazovkami v priemere okolo 14 000 hodín počas svojho dospievania, čo je zhruba o tisíc viac, ako strávia v školských laviciach. V čase, keď počítačové hry a programy dokážu poskytnúť dieťaťu zábavu pri ktorej vydrží aj celý deň?

       Ale áno, školu a učiteľa treba, ba treba ich ešte viac a ešte lepšej kvality ako kedykoľvek predtým. Bez učiteľa a školy by svet nemohol byť svetom. Ak raz zanikne škola, do roka a do dňa zahynie aj ľudstvo. Slovensko sa v posledných rokoch rozhodlo, že školy nie sú až tak dôležité. Odráža sa to predovšetkým na úcte k školám, vzdelaniu, múdrosti a ich financovaní. Múdri a zodpovední tohto sveta totiž každý rok spisujú informáciu o stave školstva v najvyspelejších krajinách sveta a okrem toho, že sa sledujú rôzne indikátory kvality, sleduje sa aj stav financovania školstva v najvyspelejších krajinách sveta, čo je odrazom toho, aký význam jednotlivé krajiny pripisujú vzdelaniu, múdrosti, tvorivosti, invencii, ale aj dobrej výchove a kvalite života. V posledných dvadsiatich rokoch držalo slovenské školstvo takmer vždy koncovú lampu.

      Milé naše vlády a vládcovia, ale aj milí občania, je to vizitka nás všetkých. A dôsledky nesieme tiež všetci. Najhoršie financované školstvo máme aj teraz. Začína nový školský rok...

P.S.

Správa z tlače /19. 4. 2011/:

 Slovensko je z hľadiska financovania vzdelávania na chvoste 27-miestneho rebríčka Európskej únie. Vyplýva to z novej správy o pokroku vo vzdelávaní a v odbornej príprave, ktorú zverejnila Európska komisia.

 

"Slovenská republika je jedinou krajinou EÚ, ktorá na vzdelávanie vynakladá menej než štyri percentá HDP. Najlepšie výsledky v tomto kritériu zaznamenalo Dánsko (7,83 percenta), Cyprus (6,93 percenta) a Švédsko (6,69 percenta)."



Advertistment